"Budem aj ja patri¥ Teokratovi?" povzdychla si Niri Cantrechovß v ag≤nii, priΦom sa jej dvφhala hru∩ od dojatia. Strßvila jedin· noc s prφjemn²m mu₧om, ktor² le₧al ved╛a nej... a naozaj ho milovala. Ale akß to bola prekliata lßska!
"Ako aj ja." Ja, Mnφch MeΦa. Postavφm sa proti nemu! Zoberiem ¥a odtia╛to preΦ! Bu∩ trpezlivß, lßska moja. "Vrßtim sa pre teba!"
Ke∩ mnφch odchßdzal preΦ, Niri srdce tak prudko bilo, a₧ upadla do mdl⌠b. Duch jeho bozku sa jej zatrepotal na perßch, ucφtila silu dotyku na svojej ko₧i. Bude na≥ho Φaka¥... tak ako bude rßs¥ jej (eÜte nenarodenß) dcΘra!
Vedela, ₧e sa vrßti. A ke∩ prφde, bude prisaha¥, ₧e zomrie ak odφde eÜte raz.
