Prakticky vÜetky v²znamnΘ javy na Slnku vykazuj· urΦit· periodick· zßvislos¥ od Φasu. Z historickΘho h╛adiska je najznßmejÜia periodicita v²skytu slneΦn²ch Ükvαn.

NajnßpadnejÜφm periodick²m prejavom slneΦnej Φinnosti je jedenßs¥roΦn² cyklus. Prejavuje sa vo viacer²ch r⌠znych charakteristikßch slneΦnej aktivity, z nich najnßpadnejÜφ je poΦet slneΦn²ch Ükvαn. Tento slneΦn² cyklus objavil Heinrich Samuel Schwabe (1789 - 1875). èt·diou historick²ch materißlov sa nakoniec podarilo spo╛ahlivo preukßza¥ tento cyklus do minulosti asi a₧ do roku 1716. Nasleduj·ci obrßzok ukazuje priemernΘ hodnoty relatφvneho Φφsla slneΦn²ch Ükvαn N od roku 1749. Od tohoto roku existuje nepretr₧it² rad pozorovanφ slneΦn²ch Ükvαn a₧ do s·Φasnosti. Relatφvne Φφslo slneΦn²ch Ükvαn zaviedol Rudolf Wolf (1816 - 1893), riadite╛ hvezdßrne v Curichu. Toto Φφslo sa urΦφ z poΦtu skupφn Ükvαn G a celkovΘho poΦtu Ükvαn S vidite╛n²ch v danom okamihu na Slnku pod╛a vzorca

N = 10G + S.

Pokusy predσ₧i¥ rad pozorovanφ jedenßs¥roΦnΘho slneΦnΘho cyklu do minulosti, pred rok 1716, boli spoΦiatku ne·speÜnΘ. K dispozφcii boli sφce historickΘ pramene, avÜak ich Üt·dium dßvalo hodnoty relatφvneho Φφsla ve╛mi nφzke. Preto boli tieto pramene spoΦiatku pova₧ovanΘ za nevierohodnΘ. Prv², kto priÜiel s myÜlienkou, ₧e v druhej polovici 17. storoΦia jedenßs¥roΦn² cyklus takmer neexistoval, bol anglick² fyzik Edward Walter Maunder (1851 - 1928). V²zkumy z poslednΘho obdobia prinßÜaj· rad nepriamych, ale ve╛mi vierohodn²ch d⌠kazov, ₧e sa nem²lil. Existenciu tzv. Maunderovho minima ilustruj· naprφklad Üt·die letokruhov stromov, historickΘ pramene, z ktor²ch je zrejmΘ, ₧e v tomto obdobφ poΦas nieko╛k²ch rokov nikto nevidel jedin· slneΦn· Ükvrnu ani polßrnu ₧iaru, a nßpadnΘ klimatickΘ zmeny. S obdobφm Maunderovho minima ve╛mi dobre koreÜponduje mimoriadne chladnΘ obdobie v Eur≤pe, niekedy naz²vanΘ malß doba ╛adovß. Nasleduj·ci graf ukazuje odhady relatφvneho Φφsla slneΦn²ch Ükvαn na zßklade historick²ch prame≥ov asi a₧ do roku 1650. Pred rokom 1650 s· vynesenΘ u₧ len ojedinelΘ pozorovania, ktorΘ netvoria s·visl² rad (pre odlφÜenie plocha pod touto Φas¥ou grafu nie je vyplnenß).

SlneΦnΘ Ükvrny sa nevyskytuj· v celej slneΦnej fotosfΘre. NajΦastejÜie sa vyskytuj· v oblastiach medzi 35░ severnej a ju₧nej heliografickej Üφrky. Len ·plne v²nimoΦne sa vyskytne nejakß Ükvrna ∩alej ne₧ 40░ od slneΦnΘho rovnφku. V oblastiach slneΦn²ch p≤lov sa Ükvrny nevyskytuj·. V polovici 19. storoΦia zistil starostliv²m zakres╛ovanφm pol⌠h slneΦn²ch Ükvαn astron≤m - amatΘr Richard Christopher Carrington (1826 - 1875), ₧e heliografickß Üφrka, v ktorej sa najΦastejÜie vyskytuj· slneΦnΘ Ükvrny sa nßpadne menφ v priebehu jedenßs¥roΦnΘho cyklu. Po minime slneΦnej Φinnosti sa Ükvrny zaΦφnaj· objavova¥ asi 30░ ∩aleko od rovnφku a to ako na ju₧nej, tak na severnej pologuli. S prib·danφm Ükvαn sa pos·va oblas¥ najΦastejÜieho v²skytu do ni₧Üφch heliografick²ch Üφrok. V maxime sa Ükvrny vyskytuj· najΦastejÜie asi 15░ ∩aleko od rovnφku. Potom poΦet Ükvαn klesß a ich v²skyt sa pos·va k rovnφku. Cyklus konΦφ, ke∩ oblas¥ v²skytu Ükvαn dospeje k rovnφku. V tom Φase sa m⌠₧u s·Φasne vyskytova¥ vo vyÜÜφch heliografick²ch Üφrkach u₧ Ükvrny novΘho cyklu. Ak budeme vynßÜa¥ do grafu heliografickΘ Üφrky jednotliv²ch Ükvαn v zßvislosti od Φasu, dostaneme graf, ktor² dostal priliehav² nßzov "mot²╛kov² diagram".

V roku 1913 bola objavenß ∩a╛Üia zaujφmavß zßkonitos¥ t²kaj·ca sa v²skytu slneΦn²ch Ükvαn. Na objave sa podie╛al predovÜetk²m americk² astron≤m George Ellery Hale (1868-1938). SlneΦnΘ Ükvrny alebo ich skupiny sa vΣΦÜinou vyskytuj· v pßroch orientovan²ch v smere zßpad - v²chod. Zßpadnß Ükvrna sa naz²va ved·ca, v²chodnß Ükvrna nßslednß. Ved·ca Ükvrna mß v₧dy opaΦn· polaritu magnetickΘho po╛a ne₧ Ükvrna nßslednß. VÜetky ved·ce Ükvrny na severnej pologuli maj· rovnak· polaritu. To istΘ platφ pre ved·ce Ükvrny na ju₧nej pologuli. Polarita ved·cich Ükvαn na r⌠znych pologuliach je vÜak r⌠zna. Preto₧e nßslednΘ Ükvrny maj· v₧dy opaΦn· polaritu ako Ükvrny ved·ce, je t²m vysvetlenΘ aj sprßvanie sa polarity nßsledn²ch Ükvαn. Ak budeme sk·ma¥ sprßvanie sa polarity magnetickΘho po╛a slneΦn²ch Ükvαn v dvoch po sebe nasleduj·cich slneΦn²ch cykloch, zistφme, ₧e doÜlo k prep≤lovaniu, t.j. na rovnakej pologuli si ved·ce a nßslednΘ Ükvrny vymenili polaritu. Preto je rozumnΘ z h╛adiska v²voja slneΦn²ch Ükvαn hovori¥ sk⌠r o cykle dvadsa¥dvaroΦnom ako jedenßs¥roΦnom.

Magnetogram na obrßzku vpravo bol uroben² len nieko╛ko hodφn po zatmenφ Slnka 11.8.1999. Oblasti s r⌠znou polaritou magnetickΘho po╛a s· odlφÜenΘ r⌠znymi farbami - oran₧ovou a modrou. Obrßzok dobre ilustruje rozdiely medzi severnou (hornou) a ju₧nou (dolnou) pologu╛ou.