Na polo₧en· otßzku nie je jednoduchß odpove∩. K²m sa ju pok·sim zodpoveda¥, musφm
aspo≥ struΦne popφsa¥, ako oko vnφma farby. V ╛udskom oku s· tri typy
svetlocitliv²ch buniek s r⌠znou spektrßlnou citlivos¥ou. NiektorΘ bunky s· citlivΘ
v Φervenej, inΘ v zelenej a inΘ v modrej Φasti spektra. Farba je potom urΦenß pomerom
v miere podrß₧denia t²chto troch typov buniek. ╝udskΘ oko pou₧φva farby na sk·manie
okolitΘho sveta. Farba je d⌠le₧itß napr. pri rozpoznßvanφ objektov. Spektrßlne zlo₧enie
svetla vÜak nie je urΦenΘ len vlastnos¥ami povrchu predmetov, na ktorΘ sa pozerßme, ale
aj spektrßlnymi vlastnos¥ami zdroja, ktor² objekt osvet╛uje (Slnko, ₧iarovka,
₧iarivka). ╝udskΘ oko je preto vybavenΘ pomerne dokonalou met≤dou kalibrßcie.
Pre ka₧d² zdroj si oko definuje bielu farbu in²m pomerom zlo₧iek (Φervenej,
zelenej a modrej) tak, aby farby objektov, na ktorΘ se pozerßme, zostali zachovanΘ
(aspo≥ pribli₧ne) bez oh╛adu na zdroj osvetlenia. Farba teda nie je urΦenß
len spektrßlnym zlo₧enφm svetla, ale i kalibrßciou oka, t.j. definφciou bielej farby. A to
je prßve problΘm pri odpovedi na otßzku, ak· farbu mß kor≤na. Spektrßlne zlo₧enie
svetla kor≤ny je dnes ve╛mi presne znßme. Ale ako vnφma jej farbu ╛udskΘ oko?
Pri zostßvaj·cich dvoch okom vidite╛n²ch slneΦn²ch vrstvßch, t.j. fotosfΘry a
chromosfΘry, je situßcia ve╛mi jednoduchß. FotosfΘra je biela. Neexistuje "belÜia"
biela, ako je farba slneΦnej fotosfΘry, preto₧e fotosfΘra je zdrojom svetla, ktorΘ
cez de≥ osvet╛uje zemsk² povrch, a preto je naÜe oko poΦas d≥a "nakalibrovanΘ" prßve tak,
₧e jej svetlo pova₧uje za neutrßlne biele. ChromosfΘra je s²to Φervenß, Φo
je sp⌠sobenΘ spektrßlnou Φiarou vodφka H-alfa, v ktorej ₧iari chromosfΘra ve╛mi
intenzφvne. Farba je nato╛ko s²ta, ₧e na farebnej kalibrßcii prakticky nezßle₧φ.
Podrß₧denie Φervenocitliv²ch buniek je takΘ silnΘ, ₧e podrß₧denie zelenocitliv²ch
a modrocitliv²ch buniek je skoro zanedbate╛nΘ. SlneΦnß kor≤na vÜak nemß ₧iadnu
v²razn· farbu, a preto jej farebn² odtie≥ je silne zßvisl² na tom, Φo definujeme
ako bielu. V krßtkej dobe ·plnΘho zatmenia ch²ba svetlo slneΦnej fotosfΘry, ktorß
je zakrytß Mesiacom. Oku teda ch²ba "klasick² kalibraΦn²" pre neho znßmy zdroj
bieleho svetla. Preto sa m⌠₧u subjektφvne nßzory na farbu kor≤ny lφÜi¥. Kor≤nu
vΣΦÜina ╛udφ hodnotφ ako mierne modrast·. ModrΘ zafarbenie kor≤ny pri ·plnom
zatmenφ je danΘ modrou farbou zemskej oblohy. Intenzita tejto modrej farby je
zßvislß na tom, do akej miery si ╛udskΘ oko zvykne poΦas krßtkej doby ·plnΘho zatmenia
na nevÜednΘ svetelnΘ podmienky a dokß₧e si "odmyslie¥" farbu oblohy. Pokia╛
by sme sa sna₧ili porovna¥ objektφvnymi met≤dami farbu kor≤ny a farbu fotosfΘry,
bola by farba kor≤ny len nepatrne odliÜnß, t.j. kor≤na je takmer biela (s miernym
posunom do zelenej farby). Tßto podobnos¥ farieb eÜte neznamenß, ₧e spektrßlne
zlo₧enie svetla fotosfΘry a kor≤ny je rovnakΘ. Znamenß len, ₧e pomer Φervenej,
zelenej a modrej zlo₧ky svetla je pribli₧ne rovnak².
Kliknutφm na obrßzok si ho m⌠₧ete prezrie¥ vo vΣΦÜej ve╛kosti. VΣΦÜia verzia
je zßmerne naskenovanß tak, aby boli lepÜie vidie¥ vzdialenejÜie Φasti kor≤ny.
BezprostrednΘ okolie Slnka je silne preexponovanΘ.
èpecißlnym spracovanφm vÜak mo₧no z negatφvu "vytiahnu¥" i t·to Φas¥ a
pozrie¥ sa na protuberancie. To svedΦφ o fantastickej kvalite pou₧itΘho
filmu Fujicolor Superia 800.
