Protuberancie s· oblaky hmoty vyvrhnutΘ do ve╛k²ch
v²Üok nad vidite╛n² slneΦn² "povrch" - fotosfΘru. Protuberancie
sa pohybuj· pozdσ₧ siloΦiar magnetickΘho po╛a, a preto maj·
nßpadn· uzlovit· Ütrukt·ru.
MagnetickΘ pole
Slnka tie₧ sp⌠sobuje, ₧e
sa m⌠₧u protuberancie dlh· dobu vznßÜa¥ nad chromosfΘrou, priΦom
sa do nej spΣ¥ "nezr·tia". Protuberancie be₧ne dosahuj· v²Üok okolo
50 tisφc kilometrov, v extrΘmnych prφpadoch m⌠₧u vÜak dosahova¥ v²Üok
i nieko╛k²ch slneΦn²ch polomerov (polomer Slnka je 696 tisφc kilometrov).
Od roku 1931, kedy franc·zsky optik a astron≤m Bernard
Lyot zostrojil kor≤nograf, je mo₧nΘ protuberancie ╛ahko pozorova¥ i mimo
·plnΘ zatmenie Slnka. Pre zv²Üenie kontrastu subtφlnych
protuberanciφ na jasnej dennej oblohe musφ kor≤nograf obsahova¥
·zkopßsmovΘ filtre, a preto je poh╛ad do kor≤nografu jednofarebn².
Pln· krßsu protuberanciφ a ich nßdhern· H-alfa Φerven·
farbu mo₧no vÜak ·plne vychutna¥ len pri ·plnom zatmenφ Slnka.
Nikdy nezabudnem na okamih tesne po zaΦiatku ·plnΘho zatmenia, ke∩
som po prv²krßt bez filtra, ktor² obmedzuje obrovsk² jas Slnka, mohol
pozrie¥ do h╛adßΦika fotoaparßtu. Farebnß kombinßcia chladne bielej a₧
mierne modrastej kor≤ny s nßdherne Φerven²mi protuberanciami bola oΦaruj·ca.
Dobre si pamΣtßm i obavu, Φi sa to v⌠bec dß v plnej krßse vyfotografova¥.
