V roku 1876 bol na dno Atlantického oceánu položený telegrafický kábel spájajúci Európu s Amerikou. Veľký vynálezca sa poponáhľal s takýmto vyhlásením: " Z toho nápadu nič nebude. " A vysvetľoval, že prúd nemôže bez značného znetvorenia viesť signál na takú vzdialenosť." No keď tento transatlantický telegraf začal úspešne fungovať, uznal Edison svoj omyl.

  V roku 1907 chcel Einstein "pracovať" na katedre teoretickej fyziky viedenskej univerzity. Ako prácu predložil, už pred tým publikovanú stať, v ktorá pojednáva o kvantových javoch. Profesor Foster, ktorý viedol hodiny teoretickej fyziky o nej povedal: "Vôbec nechápem, čo ste tu napísal !" O 15 rokov neskôr dostal za túto prácu Einstein Nobelovu cenu.

  Ani hromozvod, vynález amerického fyzika B. Franklina neuznala Parížska akadémia. Vedci sa domnievali, že stekanie elektrického náboja po ostrí nielenže nebude neutralizovať intenzitu, ale vytvorí ešte lepšie podmienky pre vzbudenie blesku. Aj dobrovoľníkov na inštaláciu hromozvodu bolo pomenej. Jedným z nich bol de Viseri, proti ktorému bol v roku 1780 zahájený proces. Trval štyri roky a obhajoval ho M. Robespiere, budúci vodca francúzskej buržoáznej revolúcie. Aj keď de Viseri proces vyhral, Francúzsko hromozvod neprijalo. V Severnej Amerike, rodisku B. Franklina, vo Filadelfii, bolo koncom 18. storočia inštalovaných okolo 40 hromozvodov. Na všetkých verejných budovách, okrem francúzskeho veľvyslanectva. Raz na jar sa nad Filadelfiou strhla búrka a jeden blesk udrel do veľvyslanectva, poškodil časť budovy a zahynuli aj ľudia. Potom sa čoskoro aj na veľvyslanectve objavil hromozvod.

  Istý florentský hrabe si nechal vykopať studňu, z ktorej chcel pomocou piestu čerpať vodu. No vody sa nedočkali. Zavolali si teda na pomoc G. Galilea. On vedel, že voda má strach pred prázdnotou a preto by mala pri ťahu piestu stúpať. No a na základe toho sa pokúsil o vysvetlenie. Hovorí, že voda má síce strach pred prázdnotou, ale len do určitej výšky. A to 18 florentských lakťov. Toto vysvetlenie sa nepáčilo jeho žiakovi Torricellimu. On dokázal, že tento jav zavinil atmosférický tlak vzduchu.

  Ich nezhoda sa týkala elektromagnetickej teórie. H. Hertz urobil veľa pokusov, aby vyvrátil Maxwellovu teóriu. No podarilo sa mu vyvrátiť teóriu Helmholzovu ( teda teóriu svojho učiteľa ). Skončilo sa to jeho objavom elektromagnetických vĺn. Takže Hertz sa stal strojcom víťazstva ideí, ktoré už skôr sám popieral.

  Keď J.Kepler dospel k záveru, že planéty sa nepohybujú po kruhových obežných dráhach, ale po elipsách, dlho "bojoval" sám so sebou. Svoj záver síce odvodil z presných pozorovaní pohybu Marsu, ktoré robil Tycho de Brahe, ale ešte dlho potom bol tento záver pre neho neprijateľným.

  Proti geniálnemu a toho času veľmi odvážnemu učeniu poľského mysliteľa 16. storočia, dokazujucému centrálne postavenie Slnka a obeh Zeme a ostatných planét okolo neho, sa postavila cirkev. Jeho kniha bola zaradená do Indexu zakázaných kníh s poznámkou "Až do opravenia". G. Galilei o jeho učení povedal: "Bol som presvedčený, že nový systém je vyložený nezmysel." Neskôr jeho teóriu prijal a stal sa jej horlivým stúpencom, na čo tvrdo doplatil. Bez ohľadu ne priazeň pápeža, cirkev požadovala, aby bol 69-ročný vedec odsúdený. Musel sa zriecť nového učenia. Jeho odsúdenie cirkev odvolala až v roku 1971.

  Na Kopernikovo učenie reagoval aj dánsky astronóm Tycho Brahe. Nemohol pochopiť, akým spôsobom si má predstaviť pohyb Zeme. Namiesto Koperníkovho systému navrhol svoj vlastný. Slnko obieha okolo Zeme, ktorá zostáva v strede vesmíru a všetky ostatné planéty obiehajú okolo Slnka.

  Ešte 100 rokov po uverejnení základnej Kopernikovej práce "O obehoch nebeských sfér", nebol heliocentrický systém zaradený do vyučovania astronómie na západoeuropských univerzitách. Stále sa ešte vyučovalo podľa Ptolemaja.

  Získal právnické a lekárske vzdelanie a začal sa živiť ako lekár. Veľa času venoval administratívnej práci a finančným záležitostiam. No najviac sa prikláňal k medicíne. Zachovali sa doklady, že svojimi lekárskymi vedomosťami a názormi prevyšoval svojich súčasníkov. A aj napriek tomu sa preslávil vďaka astronómii.

  Gravitačný zákon I. Newtona dozrieval ku svojej fomulácii viac ako dvadsať rokov. Dve desaťročia potreboval aj A. Ampére, aby potom v jedinom okamihu všetko pochopil a počas 14 dní rozpracoval teóriu elektrodynamiky.

  Newtonova mechanika, teória relativity - Mechanika a gravitačná teória, výtvory Newtona, boli zo začiatku považované za niečo zahmlené, ba dokonca "temné". No neskôr boli sami kritici zavrhnutí ako ľudia "temní" a postavení mimo vedu. Východiská newtonovských teórií sa stali klasickými, dostali sa do učebníc a už nevyvolávali rozpaky. No všetko má svoj čas. Aj veda podlieha vývoju. Pri objasňovaní prírody prišla newtonovskej mechanike na pomoc nepochopiteľná teória relativity. Tento veľký výtvor A. Einsteina je jedným z paradoxných prejavov vedeckého myslenia. Len málo vedcov prijalo jeho teóriu s nadšením. V roku 1923 odpovedal E. Rutherford na otázku, čo si myslí o teórii relativity takto: "Ale, k ničomu to nie je. Pre našu prácu je nepotrebná." A to bolo v dobe, keď teória relativity už nepredstavovala žiadnu zvláštnosť a E. Rutherford bol prírodovedcom známym v celom svete.

  Prvé impulzy teórii Kvantovej mechaniky dali M. Planck a A. Einstein. Všetko sa to začalo kvantovou teóriou svetla t.j. v roku 1900 vyslovil M. Planck hypotézu, že svetlo je vyžarované a pohlcované v dávkach, ktoré nazval kvantami. No keď zistil, že "jeho" kvantum ruší všetky klasické základy, veľmi sa znepokojil a sám vystúpil proti svojej teórii. Hovoril, že klasická fyzika je "veľkolepá stavba báječnej nádhery a harmónie, ktorú netreba narúšať." O svojej teórii hovoril ako o "cudzej a nebezpečnej výbušnej strele, schopnej urobiť nenapraviteľné škody." Svoju teóriu prijal nerád, len z prinútenia, lebo nevidel inú cestu na vysvetlenie správania sa elektrónu.

  V roku 1879, hneď ako v Mníchove M. Planck obhájil svoju dizertačnú prácu, prišiel k svojmu učiteľovi Ph. von Jollymu, aby mu povedal o svojich plánoch do budúcnosti. Povedal mu, že má v pláne zaoberať sa teoretickou fyzikou. Dostal takúto odpoveď: "Mladý muž, prečo si chcete skaziť život, veď teoretická fyzika je už v podstate ukončená... . Zostáva len preskúmať niektoré dielčie prípady. Stojí za to púšťať sa do takej bezperspektívnej práce?"

  Raz v zime, roku 1911, vraj Rutherford vošiel do laboratória a hromovým hlasom povedal: "Teraz už viem ako vyzerá atóm!" Atómy majú v jadre niekoľko nábojov a im odpovedajúci počet elektrónov, ktoré sú umiestnené na rozdielných obežných dráhach, presne ako planéty okolo Slnka. Bolo to krásne, ale malo to jeden háčik. Podľa klasických predstáv vyžaruje atóm nepretržite energiu t.j. po určitej dobe by mal krúžiaci elektrón padnúť na jadro. Ale on nepadol. Odpoveď na to našiel N. Bohr: "Elektrón vyžaruje energiu v dávkach - kvantách a to práve vtedy, keď preskakuje z jednej obežnej dráhy na druhú." Na to však reagoval Max von Laue takto: "Je to nezmysel! Maxwellove rovnice platia vždy a elektrón musí nepretržite vyžarovať."

  Pri preberaní titulu "Lord Kelvin" predniesol W. Thomson reč, v ktorej hovoril, že fyzika sa blíži k dovŕšeniu. Na jej čistej klenbe sú ešte dva mráčiky, no s tým sa vraj netreba príliš trápiť. Z prvého mráčika ale neskôr vznikla teória relativity a z druhého kvantová mechanika.