Raz sa A. M. Ampérovi stratili hodinky. Napísal teda svojmu priateľovi, u ktorého bol predchádzajúci večer, či ich tam náhodou nezabudol. Na konci listu bolo však P.S.: "Práve teraz som hodinky našiel. Nenamáhaj sa ich hľadaním."

  Raz po návrate z prechádzky našiel Ampére na dverách svojej pracovne lístok s textom: "V súrnej záležitosti som musel odísť. Onedlho sa vrátim." Po chvíli uvažovania sa vedec obrátil na odchod. "Kto len mohol tak dokonale napodobniť môj rukopis?", čudoval sa fyzik.

  A.M. Ampér kráčal po ulici a ako zvyčajne bol zaujatý komplikovanými výpočtami. Vôbec ho neprekvapilo , keď sa pred ním odrazu objavila čierna tabuľa. Pokojne vytiahol z kabáta kúsok kriedy a začal zapisovať výsledky: nezačudoval sa ani potom, keď sa tabuľa dalo do pohybu a on musel kráčať, ba neskôr bežať, aby ju dostihol.. Napokon vysvitlo, že nešlo o tabuľu, ale o zadnú stenu koča.

  Tento francúzsky fyzik a matematik mal dve mačky. Jednu veľkú a druhú malú. Aby ho v práci nevyrušovali škrabaním na dvere, zavolal stolára ,aby mu do dverí vyrezal dve diery pre mačky. jednu veľkú a druhú malú. - Azda by stačila jedná veľká....-povedal stolár. - A kadiaľ by preliezla tá malá ?- čudoval sa fyzik.

  Nositeľom Nobelovej ceny za fyziku v roku 1970 sa stal Švéd H. O. G. Alfén. Keď zazvonil telefón v jeho byte a manželke oznamovali, že jej manželovi udelili Nobelovu cenu, odpovedala: "Prečo telefonujete tak zavčasu ráno? Nezobudím predsa svojho muža len preto, že dostal Nobelovu cenu."

  Niels Hendrick David Bohr bol významný dánsky fyzik, jeden zo zakladateľov modernej teoretickej fyziky. Bol čestným členom vyše dvadsiatich akadémií vied v rôznych štátoch sveta, nositeľom Nobelovej ceny za fyziku od r. 1922. Založil medzinárodnú školu teoretických fyzikov. Zamilovaným Bohrovým úvodom ku akejkoľvek poznámke bolo: "I don't mean to criticize" - "Nie, že by som chcel kritizovať..." Dokonca po prečítaní celkom zlej práce Bohr obyčajne zvolal: "Nechcem kritizovať, ale proste nemôžem pochopiť, ako človek môže napísať taký nezmysel!" Ohľaduplnosť jeho súdov bola všeobecne známa. Raz bol jeden z fyzikov po svojom referáte na seminári vo veľmi zlej nálade. Priateľ sa ho opýtal, čo sa stalo. "Je to hrozné," dostal odpoveď, "profesor Bohr povedal, že to bolo veľmi zaujímavé."

  V diskusii o Gibbsovej štatistickej mechanike, knihe, ktorú je možno čítať len s veľkou obtiažou, sa raz Bohr vyjadril takto: "Keď človek dokonale ovládne predmet, potom o ňom píše tak, že mu takmer nikto nemôže rozumieť."

  Na Bohrov spôsob písania článkov raz reagoval P. A. M. Dirac svojim tichým a mierným spôsobom, plným suchého anglického humoru: "Keď som bol malý chlapec, tak ma vždy učili, aby som nezačínal písať vetu, bez toho, žeby som poznal jej koniec."

  Napriek tomu, že prednášky nemeckého vedca a univerzitného profesora r. W. Bunsena boli veľmi zaujímavé, našli sa aj takí študenti, ktorí ich nenavštevovali. Objavili sa len na konci semestra po podpis v indexe. Jedného z nich sa raz Bunsen opýtal: "Kto ste pane?" "Váš študent, pán profesor." "Nespomínam si na vás. Ako to, že som vás na svojich prednáškach nikdy nevidel?" "Ja som, pán profesor, sedával za stĺpom." "Hm, to je možné ... Ale aj tak je to čudné, koľkí študenti sa zmestia za jeden stĺp."

  Slávny americký vynálezca T. A. Edison mal rád stručnosť. Vyjadroval sa vždy jedným slovom a sluha vedel, že keď povedal: "Raňajky", znamenalo to pripraviť kúpeľ, zavolať holiča, priniesť, raňajky, noviny, cigary a potom pristaviť auto. Podobne to bolo na obed a večer. Raz sa z Edisonovej izby ozvalo: "Chorý!" Sluha nepremýšľal. Vrátil sa asi o hodinu a Edison sa rozčúlil, kde bol tak dlho. Sluha odpovedal: "Objednal som lekára, priniesol lieky, vyjednal pohreb, dal natlačiť smútočné oznámenia, pozval som notára a ohliadača mŕtvol."

  Raz sa spýtali Edisona, kto vynašiel telegraf. "Ja," povedal Edison. "Naozaj? Viete, čo sa písalo v novinách? V Etrurii pri vykopávkach našli medený drôt. Niektorí vedci z toho usudzujú, že etruskovia poznali drôtový telegraf." "To nič nie je," odvetil Edison, "neďaleko Berlína pracovala skupina archeológov a nenašla tam nijaký drôt." "A čo má byť?" " To, že už starí Germáni poznali bezdrôtový telegraf!"

  Edison mal vo zvyku budúcim inžinierom so záľubou zadávať túto otázku: ,,Predpokladajte, že máte zázračného chrta, ktorý vie nekonečne rýchlo bežať. Priviažte mu na chvost hrniec. Keď pes počuje vzadu zvuk, začne behať, aby unikol nepriateľovi stále zvyšuje rýchlosť. Otázka znie: Akú maximálnu rýchlosť dosiahne?" Odpoveď je jednoduchá , 333m/s - teda rýchlosť zvuku. Potom nebude viac zvuk hrnca počuť a on zostane stáť.

  Jeden z návštevníkov T.A. Edisona vyslovil pri návšteve vynálezcu údiv nad tým, že vstupné vrátka sa otvárajú ťažšie, ako býva obvykle. ,, Bude to asi tým, ´´ odpovedal s úsmevom Edison , že každý návštevník mi otvorením vrátok načerpá 25 litrov vody.

  Na otázku: ,,Postaviť na budove chrámu bleskozvod? Edison odpovedal:,, Rozhodne . Prozreteľnosť býva niekedy veľmi dôležitá.

  V súkromnom živote bol veľmi roztržitý. Raz ho upozornil jeden z poslucháčov: - Pán profesor, vezmite si dáždnik ! Vonku leje ako z krhly. - Nie, nezoberiem si dáždnik, krútil hlavou Eintein. Tým by som porušil svoj systém. Mám vždy jeden dáždnik doma a jeden na univerzite. Keby som si ten z univerzity vzal, nemal by som tu nijaký a doma dva.

  Alberta Einsteina často zlomyseľne žiadali, aby im rukolapne vysvetľoval teóriu relativity. Einstein pohotovo odpovedal: "Pozrite sa, tri vlasy na hlave to je málo, no tri vlasy v polievke, to je priveľa."

  Istý americký novinár požiadal profesora Einsteina o interview: ,,Prezraďte mi, ako si zaznačujete veľké myšlienky?" Vedec sa usmial a pozrel na novinárov notes: "Veľké myšlienky", povedal, "sú také zriedkavé, že mi nerobí nijaké ťažkosti si ich zapamätať."

  Einsteinova teória relativity vyvolala v celom vedeckom svete veľké vzrušenie. Napriek tomu mal však pán profesor veľmi málo žiakov. Keď ešte prednášal v Prahe, spýtala sa raz jeho žena vrátnika, kde je poslucháreň profesora Einsteina. Vrátnik prekvapene vyhŕkol: "Čo? Poslucháreň? Tých päť študentov sa nachádza vždy v jeho pracovni."

  Albert Einstein bol raz na večierku v dome amerických snobov. Pani domu sa chcela pochváliť svojou vzdelanosťou, a tak priviedla Einsteina k oknu a ukázala mu akúsi hviezdu: "To je Venuša. Poznám ju, lebo žiari ako krásna žena." "Ľutujem", odvetil fyzik, "ale planéta, na ktorú ukazujete, je Jupiter." " Ach, drahý profesor! Ste naozaj nevšedný. Na takú obrovskú vzdialenosť viete rozoznať pohlavie hviezdy..."

  Istý mladý muž chcel nazlostiť Einsteina a tak sa spýtal, koľko je 3 x 4. Veľký Einstein bez váhania odpovedal: "12O, keď sa k tomu priráta vaša osoba."

  Raz do týždňa si k sebe Einstein pozýval desaťročné dievčatko od susedov. Manželka mu vyčítala: "Ako môžeš márniť svoj drahocenný čas s takým deckom?" "Ale veď ja ho nemárnim", odpovedal Einstein, "mám veľmi rád medové cukríky. Ona mi ich vždy donesie, keď jej vyrátam úlohy."

  V roku 1919 sa deväťročný Einsteinov syn Eduard opýtal otca: "Otec, prečo práve ty si taký slávny?" Einstein sa rozosmial a vážne vysvetlil: "Pozri na slepého chrobáka, ktorý lezie po povrchu gule. Nevšimne si, že jeho cesta je zakrivená. Mne sa pošťastilo, že som si to všimol."

  Einstein bol veľmi dobrý huslista. Zúčastňoval sa taktiež dobročinných koncertov. Tu sa mu dostalo celkom nečakane veľkej slávy. Raz v jednom z nemeckých miest vystupoval na koncerte. V obecenstve sedel mladý novinár, ktorý mal o koncerte napísať správu. Obrátil sa na jednu z poslucháčok: "Kto je ten Einstein, ktorý dnes vystupuje?" "Bože môj, čo to neviete? Veď je to veľký Einstein." "Ach áno, samozrejme." A začal rýchlo písať. Nasledujúci deň bola v novinách vytlačená správa o vystúpení veľkého hudobníka Alberta Einsteina. V nej sa o Einsteinovi hovorilo ako o slávnom hudobníkovi, ako o skvelom huslistovi - virtuózovi. Einsteina tento článok veľmi pobavil, vystrihol si ho a stále nosil so sebou. Vždy ho ukazoval známym a hovoril: "Vy si myslíte, že som vedec? Ja som slávny huslista!"

  Raz sa vybral Einstein s priateľom do kina na film Život Emila Zolu. Kúpil si lístky a vošli do preplneného vestibulu, kde sa dozvedeli, že musia ešte čakať 15 minút. Einstein navrhol, aby sa šli prejsť. Pri vchode Einsteinov priateľ povedal uvádzačovi: "Vrátime sa za niekoľko minút." Einstein mal však obavy: "Nemáme už lístky, poznáte nás? " Uvádzač to považoval za podarený žart. Einsteinovi odpovedal: "Áno, pán profesor, určite vás poznám. Keď som sa pozeral na film, myslel som na to, že keď nie ja sám, tak moje deti asi niekedy uvidia film Život Alberta Einsteina. A bude to film práve tak historicky pravdivý ako tento. "

  Bavorský umelec Josef Charles, ktorý v roku 1927 nakreslil Einsteinov portrét, uprchol v roku 1938 z nacistického väzenia a prišiel do Princetonu. Tu sa opýtal jedného starca, prečo je taký nadšený Einsteinom, keď nič nevie o obsahu jeho prác. Starec odpovedal: "Keď myslím na profesora Einsteina, mám taký pocit, že nie som sám."

  Počas dvoch desaťročí bola Newtonova mechanika považovaná za konečnú odpoveď na základné otázky vedy, za konečný obraz sveta. Toto zhodnotenie našlo svoje vyjadrenie v známom verši A. Popeho: "Svet, jeho zákon v temnotu sa noril. A budiš Newton! - Pánboh svetlo stvoril." No keď sa objavila Einsteinova teória relativity, keď sa opustili základné myšlienky Newtonovskej mechaniky, bolo napísané pokračovanie toho dvojveršia: "Nečakal diabol dlho na odplatu. A budiš Einstein! - Už je zasa tu."

  Na Alberta Einsteina sa obrátila istá americká novinárka s otázkou: " Mohli by ste mi prezradiť, aký je rozdiel medzi časom a večnosťou? " Einstein odpovedal: " Mohol, moje dieťa, keby som mal čas. Ale aj keby som čas mal, trvalo by mi celú večnosť, kým by ste rozdiel medzi časom a večnosťou pochopila.

  Albert Einstein a Charlie Chaplin vo svojej vzájomnej korešpondencii vyjadrovali obdiv jeden k druhému. "Ste veľký človek," napísal Einstein Chaplinovi, "pretože vašemu umeniu rozumie každý!" Na to Chaplin Einsteinovi odpovedal: "Ste veľký človek, pretože vašej teórie relativity nerozumie nikto!"

  Faraday prikladal veľký význam umeniu prednášať. Bral hodiny rečníckeho umenia. Zostavil si pravidlá pre prednášanie: Nikdy neopakovať vetu. Nikdy sa nevracať nazad, aby sme niečo upresnili. Ak nenachádzate vhodné slov, nikdy nemrmlať: ,,A-a-a ...'', ,,teda ...'' a podobne. Treba zastať. Slová prídu samy. Delostrelecký seržant Andersen mal za úlohu pri prednáškach klásť Faradayovi na katedru ceduľky: ,,Pomalšie" a ,,Čas".

  Lev Davidovič Landau patrí k najvýznamnejším svetovým teoretickým fyzikom, u ktorého fyzikálne myslenie bolo priamo súčasťou jeho bytosti. Na vysokej škole začal študovať už v 14 rokoch. A to dva fakulty naraz - matematicko-fyzikálnu a chemickú. Hovorieval, že si zo svojho detstva vôbec nepamätá na obdobie, keď by nevedel diferencovať a integrovať. Svoje prvé vedecké práce publikoval v zahraničných časopisoch, keď mal 19 rokov. Zvláštnou kapitolou je Landauovo pedagogické pôsobenie a spôsob, ako okolo seba vytváral školu teoretických fyzikov. Mal svoj vlastný systém súkromných skúšok, pri ktorých zadával k riešeniu len slovné úlohy. Naučené výklady ho nezaujímali. Systém známkovania mal tak isto jednoduchý - študent úlohu buď vyriešil a dostal päťku ( t.j. výbornú ), alebo nevyriešil a dostal dvojku ( nevyhovujúci ). A predsa sa stalo, že jeden študent dostal od Landaua trojku. Keď sa objavil Landau, študenti sa rôzne rozpŕchli a bolo treba ich odchytávať a prehovárať, aby sa dali vysúšať. Landau dokonca v snahe dodať študentom odvahu prehlásil: "Zaručujem vám čestným slovom, že kto sa prihlási dobrovoľne ako prvý, dostane o stupeň lepšiu známku." Jeden študent stavil všetko na jednu kartu, vstal a požiadal Landaua: "Napíšte mi Lev Davidovič rovno trojku." Landau splnil svoj sľub a proti svojmu zvyku dal študentovi bez skúšania trojku. Potom to trochu ľutoval, lebo tak dôvtipný študent by si určite zaslúžil lepšiu známku.

  Nemecký fyzik W. Nernst predal Angličanom patent na výrobu vlákna do žiarovky, ktorého technológiu sám vynašiel. Zaplatili mu zaň štyri milióny mariek. Jeden z jeho závistlivých kolegov sa ho spýtal, či jeho budúcim vynálezom nebude azda výroba umelých diamantov. "Načo? Diamanty nepotrebujem vyrábať. Teraz si ich môžem kupovať!" odvetil Nernst.

  Za svoje vedecké úspechy dostal Newton titul lorda. Vyše dvadsaťšesť rokov sa zúčastňoval na zasadnutiach Hornej snemovne. Ale iba raz sa prihlásil o slovo, čím prekvapil všetkých prítomných. "Páni," obrátil sa slávnostne na prítomných, "ak nemáte nič proti tomu, prosil by som zatvoriť okno. Bojím sa, že prechladnem. " A dôstojné si opäť sadol.

  Isaac Newton sa rozhodol, že si uvarí vajíčko na mäkko. Vzal si do ruky vreckové hodinky, pozrel na ciferník, aby zistil, kedy vajce hodil do vody. Potom už len čakal, prechádzal sa po kuchyni a rozmýšľal o večných problémoch nebeskej mechaniky. Po chvíli sa vrátil ku sporáku, nadvihol pokrievku a k svojmu veľkému zármutku zistil, že varí svoje vreckové hodinky a vajíčko celú dobu drží poctivo v ruke.

  Posudok R. Hooka na Newtonovu štúdiu o zložitej povahe bieleho svetla: " Nič z toho, čo som povedal, nehovorí proti Newtonovej teórii ako hypotéze. V tomto zmysle ochotne súhlasím s každým jej detailom a pokladám ju za veľmi objavnú a dômyselnú, za vhodnú vysvetliť fenomén farieb. Iba neverím, že by to bola jediná možná hypotéza, a ani to, že by bola taká pravdivá ako matematické dôkazy." Newtonov odpoveď znela: "Čo sa týka postrehov Mr. Hooka, teším sa, že ani taký prísny kritik nevedel povedať nič, čo by mohlo oslabiť hoci len detail mojej štúdie. Lebo aj teraz zastávam názor a som presvedčený, že po serióznom skúmaní bude mať tento názor každý, že všetko v nej je taká neochvejná pravda, ako som potvrdil."

  Zberateľ historiek a legiend, doktor Stukeley, píše o Newtonovi: "Každý, kto poznal sira Isaaca alebo o ňom iba počul, spomína si na jeho detskú vynachádzavosť, neobyčajné vynálezy, výnimočnú záľubu v mechanických prístrojoch. Po vyučovaní sa nikdy neponáhľal hrať s ostatnými, radšej vŕtal a strúhal. Dostával malé pilníky, kladivá, sekery a rozličné náradie a narábal s nimi veľmi šikovne. Z dreva zostrojil dokonca hodiny. V tom čase v blízkosti Grandhamu pri ceste do Gunnerby stavali nový veterný mlyn. Aj tento mlyn vzbudil jeho zvedavosť natoľko, že preskúmal celú jeho činnosť a zhotovil dokonalý model, obsahujúci každý detail originálu. Vyniesol ho na strechu domu a vietor ho poháňal ako naozajstný mlyn. Inokedy doň zavrel myš a vymenoval ju za mlynára."

  Newton nikdy nebol dobrým žiakom. V prvých triedach pokrivkával dokonca medzi poslednými. A nebol žiadna netýkavka. Napríklad raz cestou do školy ho väčší chlapec poriadne udrel do brucha. "Len čo sa vyučovanie skončilo, Newton ho vyzval na súboj a odišli do farskej záhrady. Keď bola bitka v najlepšom, pribehol syn učiteľa Stokesa a ešte ich povzbudil. Jedného potľapkával po pleci a na druhého žmurkal. Ukázalo sa , že Newton bol smelší, odvážnejší a tak dlho mlátil kamaráta, kým sa nevzdal. Mladší Stokes ešte aj potom podpichoval Newtona, aby len zatočil so zbabelcom, ako sa patrí a otĺkol mu nos o múr. A sir Isaac," píše s veľkou úctou kronikár, "ťahal chlapca za ucho ku kostolu a buchol mu hlavu o múr, ba rozhodol sa, že svojho súpera porazí aj v učení. Tvrdou prácou sa mu to podarilo a postupne sa prepracoval na primusa triedy."

  Keď Newtonovi blahoželali k osemdesiatinám a takmer všetci zdôrazňovali jeho psychickú a fyzickú sviežosť, slávny vedec poznamenal: "Nikdy predtým sa tak často nehovorilo o mojom mladistvom vzhľade ako teraz, keď som tak beznádejne starý."

  Raz dostal W. K. Röntgen zaujímavý list. Odosielateľ ho žiadal, aby mu poslal zopár röntgenových lúčov spolu s návodom na použitie. V hrudnom koši má vraj guľku z pušky, ale nemá ani chvíľu času, aby prišiel za ním ako odborníkom. Röntgen, ktorí mal veľký zmysel pre humor, obratom odpovedal: " Žiaľ, milý pane, toho času nemám žiadne zvyšné lúče, ale aj s doručením sú isté ťažkosti. Urobme to jednoduchšie. Ak nemáte naozaj kedy prísť ku mne, pošlite mi urýchlene váš hrudný kôš.

  Lord Kelvin predvádzal tradične pri svojich prednáškach pokus, pri ktorom strieľal na veľké balistické kyvadlo. Pušku nabíjal značnou dávkou prachu, kaliber bol veľký, asi pol coula. Študenti to považovali za vrcholný okamih kurzu. Raz Thomson strelil chybne, a to tak, že guľka preletela stenou a tabuľou vo vedľajšej posluchárni. Keď tam veľmi znepokojený Kelvin vbehol, našiel docenta pri tabuli nezraneného. No študenti však volali: "Chybná rana - skúste to ešte raz, Bill!"