poviedky

POČÍTAČOVÝ VÍRUS

Peter často teoreticky dumal nad realizáciou svojich šialených nápadov. Nikdy sa mu ešte nič v živote nepodarilo a hoci mal skvelé nápady, tajil sa nimi. Teraz pod ťarchou najnovšieho projektu má konečne príležitost zrealizovať svetobornú ideu. Biopočítačová kybernetika ho fascinovala ako aj najnovšie trendy o pokus oživiť počítač inteligentným "duchom" - dať mu dych v najúplnejšom zmysle slova podobne, ako Boh dychom oživil Adama.

"Vieš, rozmýšlal som nad tým, že predsa môže existovať ľudský duch, akási vibrácia vedomia," utrúsil Peter ešte kedysi dávno kamarátovi pri pive. "A možno by sa duša dala nejako zachytiť, zviditelniť, povedzme na počítači."

Od tohto pivného rozhovoru uplynulo viac ako desať rokov. Nakoniec sa mu predsa len podarilo získať isté financie a sponzorov. Na svoj výskumný projekt dostal aj zahraničný grant z významnej nadácie, čo pre Petra znamenalo obrovský úspech. Teraz mal balík penazí a povolal si renomovaných vedcov. Experiment sa mal uskutočniť v budove, na predmestí istého mesta neďaleko nemocnice. Vedci už prv robili exaktné pokusy a keď vážili mŕtve telá, zistili, že sú po smrti o niečo ľahšie ako pred smrťou. Toto zistenie potvrdzovalo správny smer Petrových krokov. Projekt mal za cieľ zachytiť opúšťajúceho ducha a pokúsiť sa ho na istý čas, ak nie natrvalo, udržať v počítači. Peter teda plánoval do laboratória umiestniť ľudského tvora a po jeho smrti by sa spustil mechanizmus jedinečného experimentu, ktorý by dokázal, že existuje život po smrti. A nielen to! Franka už roky nikto v neďalekej nemocnici ani nenavštívil. Bol opustený a zdalo sa, že nemá nikoho.

Za podpis, že súhlasí s experimentom, dostal rôzne zvýhodnenia. Lekári odhadli, že by mal zomrieť už o niekoľko dní. A Frank bol rád, pretože mal všetko, čo si len zaželal.

"Ešte jeden koňačik si prosím," pokynul sestričke a už o niekoľko sekúnd vychutnával mydlový zápach a kaviár, ktorého sa nedotkol od včerajška, pretože si doteraz labužil na peknučkom opekanom kuriatku. Srdcom celého experimentu bol počítač nepreniknuteľne obkrútený drôtmi, drôtikmi, rôznymi káblikmi. Do počítača viedol tunel, tiež celý z drôtov. Na druhej strane drôteného tunela bola postel celá obkrútená tisíckami káblov, kde ležalo umierajúce Frankovo telo. Sestrička mu podávala rozličné lahôdky cez špeciálne vykáblované a vydrôtované dvere, aby nebodaj Frankova duša "neutiekla" na nechcené miesto.

Vedci dnes napríklad nerozdeľujú dušu a hmotu tak ako voľakedy, skôr sa priklánajú k tvrdeniu, že všetko je iba vibrácia vĺn. Takejto vibrácii z Frankovho tela mali za cieľ všetky drôty pomocou silného elektromagnetického žiarenia napomôcť, aby sa dostala na hard disk počítača, kde ju už čakal operačný systém MS Windows 2000 a špeciálny softvér na zachytenie tejto vibrácie s pracovným názvom SPIRIT KEEPER. Experiment čakal na signál. Bolo už len treba umrieť.

Eutanázia sa odmietla kvôli etike a Frankovi sa násilne umierať nechcelo. Muselo sa teda čakat. Frank bol zrejme viac prefíkaný, ako sa na prvý pohľad zdalo. S chuťou si vyberal zo všetkých najfantastickejších maškŕt iba tie najlepšie. Pil kvalitný alkohol, fajčil marihuanu a občas si nechal do žily pichnúť veľmi kvalitnú vzorku najvyberanejšieho kokaínu, ktorého sa jedna dávka v svetovej mestskej metropole nepredávala pod tisíc dolárov.

Miesto, kde ležal, vyzeralo ako vnútro ozrutného vajíčka. Predpokladalo sa, že duša prejde drôteným tunelom až do cucajúceho zariadenia a odtiaľ rovno do počítača, kde už čakal vopred pripravený software vyrobený na objednávku firmou Microsoft. Riaditeľstvo firmy Microsoft podporovalo akékoľvek seriózne projekty obdobného typu a v tomto prípade ich Petrov nápad a jeho odhodľanie ho zrealizovať nesmierne zaujímal, pretože by sa mohol vyrobiť úplne nový druh počítača, ktorý by myslel a bol by ovládaný ľudským duchom, z čoho by pochopiteľne firma Microsoft bezkonkurenčne profitovala.

Z niekoľkých dní, ktoré predpovedali lekári, sa Frankov pobyt na svete predlžoval na niekoľko mesiacov. Znalci usúdili, že ho pravdepodobne pri živote drží výborná výživa, dobré pivo, či iné lahôdky. Všetci však neľútostne čakali na jeho smrť. Nakoniec nadišla očakávaná hodina, ktorá sa prekvapivo prejavila nepravidelným rozptylom elektrickej energie.

Niektoré žiarovky sa prudko rozsvietili, iné vybuchli, čast priestorov sa ocitla v tme. Trvalo chvíľku, kým sa dovtípili, že tento problém zapríčinila Frankova trvalá rozlúčka s telom. Vedci pribehli k monitorom a zhrozene vytriešťali oči. Hmlisto sa objavil Frankov úšklab a obrysy jeho tváre, reproduktory praskali, chrčali, zavýjali. Vtom sa ozval hlas. Ba nie, skôr to bol pekelný rehot premiešaný slovami, posmechom a vulgarizmami.

Medzitým vtrhla do laboratória policajná eskorta so zatykačom. Žiadali okamžité vydanie pacienta Franka H., nebezpečného zločinca medzinárodného formátu. Ale to už bolo neskoro. Na obrazovke sa naposledy objavila jeho škodoradostná ironická tvár a žlté zuby. V celej histórii ľudstva niet takémuto javu nič roveň. Z Franka sa stal najzlomyselnejší a najnebezpečnejší počítačový vírus na svete.

Už bolo neskoro, keď ostatní kolegovia odpojili modem - cez telefón sa Frank bez pasu dostane všade, celkom rýchlo a spoľahlivo. Kam len pôjde? Do Ameriky, Austrálie...? A Peter bol naradostený, že sa mu predsa len v živote podarilo niečo zrealizovať. Sotva niekto vedel, že Frank mu lipol na srdci ako starý priateľ. Nikto si nevšimol ten široký a uštipačný úsmev, ktorý zvýraznil Petrovu tvár vyjadrujúcu víťazoslávne a absolútne štastie. Vedel, že za pár hodín bude bilionár.

PAVUČINA

Južná Afrika. Exotika, oblasť chudoby v paradoxnom protipóle s obrovským bohatstvom. Na istý čas som obýval prístavné a najstaršie mesto na juhu čierneho kontinentu, Cape Town, prezývané aj Kapské mesto. Skvie sa tu nádherný záliv Table Bay. Nachádza sa tu všetko, na čo si človek zmyslí. Mrakodrapy, špičkové firmy, ale i kultúrne podujatia najrôznorodejších typov. Mesto sa pýši takou zoologickou záhradou, akú má len hrstka svetových metropol na našej planéte zvanej Zem. Sú tu zvery, zvieratká, ale i malé živočíchy a jedovatý hmyz.

Pracoval som vo firme, ktorá poskytovala výpočtový servis. Počítali sme všemožné zákazky od A po Z. Nie, nebolo to dávno, iba pred pár mesiacmi som sem nastúpil a osud mi do života vtlačil nelútostné ryhy. Raz výpočtové stredisko navštívil podivín s kozou briadkou, pán Kosowski. Požadoval od nás všakovaké kalkulácie. Predstavil sa ako zamestnanec vedeckého výskumného ústavu, ktorý študoval pavúky. Fuj! Vždy sa mi také niečo protivilo. Pavúky mi veru neboli po vôli. Raz požiadal môjho nadriadeného, aby sme výsledky nosievali k nemu. Šéf ma musel dlho prehovárať, kým som privolil.

S velkou nechuťou som sa vybral mu odniesť tie prekliate čísla a nadával som, že si šéf vybral práve mňa. Zaklopal som na chatrč číslo 220 v areály s tropickou architektúrou. Tu sa mal muž s kozou briadkou zdržovať, tak mi srdce postupne začalo viac a viac búšit. O chvíľku vyšiel tento pomätenec a s odporom som mu opätoval podanie ruky. Opýtal som sa ho, čo vlastne zamýšla na pavúkoch študovať.

"Nuž, aby som povedal pravdu, istý druh juhoafrických pavúkov má jed, ktorý zastavuje starnutie," odborne mi vysvetľoval pán Ruben Kosowski. Potom pokracoval: "Zistil som napríklad, že pri istej dávke rádioaktívneho žiarenia v pyramídovom priestore sa mení zloženie pavúčieho jedu a nadobúda vlastnosti elixíru života."

Prekvapila ma jeho zhovorčivost. Vytiahol som si cukrík a dal si ho labužnícky do úst. "Na to sú teda tie výpočty..." podotkol som neurčito a s hrôzou pozeral na pavúčiu rodinku vo velkej laboratórnej "skúmavke". Ruben ju umiestnil do sklenenej pyramídy, dal do špeciálnej sklenenej nádoby, kde pôsobila nepatrná rádioaktivita. "Pozoruj to," vraví mi. "Keď vyšli zo skúmavky, v pyramíde sa pohybovali odstredivo - na kraj. Po ožiarení sa premiestnili do stredu." Chytal ma údiv. Po rádioaktívnom pôsobení pavúky zagresívneli a napokon sa požrali.

"Vypestujem si najsilnejšieho bojovníka," uškrnul sa Ruben. Výsledky som mu nosil už bez väcších obáv. Trochu ma zasvätil do svojich tajov. Zaujalo ma to. Už som niekde čítal, že pokusy s pyramídkami naozaj majú niečo do seba. Ak do pyramidálneho tvaru položíme zdochnutú mačku, mäso sa omnoho pomalšie rozkladá. Ruben sa dušoval, že sa to potvrdilo aj v Cheopsovej pyramíde, tak sme mu rátali všakovaké výpočty, ktoré sa opierali o údaje parametrov egyptských pyramíd.

Raz ma v jeho labáku čakalo prekvapenie. Ruben mi neprišiel otvoriť, tak som sám poloodvážne odchýlil dvere a bojácne vstúpil dnu. Boli tam ešte iné dvere, za ktorými som v živote nebol. Nikdy ma nenapadlo vyzvedať, čo tam ukrýva. Teraz odtiaľ vychádzal šramot. Momentík som s nimi musel zápasit a keď sa otvorili, zamrazil ma príšerný výjav dvoch obrovitánskych pavúkov, ako lozili po dlážke. Ruben tam ležal a filmoval ich. Cencúle strachu mi ako ľad padali do žalúdka. Od nervozity som si dal do úst další cukrík.

Vtom na mňa Ruben namieril revolver a vystrelil. Bolesť som necítil, uvedomil som si iba náhle prekvapenie. Bastard! Zastrelil ma neodborne, tak som uvažoval, akým svinstvom ma ešte prekvapí. Potom nasledovala druhá rana. Padol som na zem ako kameň. Keď mi vystrekla krv, až vtedy ma pochytila hrôza, pretože sa na mňa tie dva mohutné pavúky vrhli a pohrýzli ma. Moje posledné slová zneli: "Prečo si si to nevyskúšal na sebe, ty sviňa!" No on mi nemohol rozumieť. Krv zo mňa tak striekala, že som len chrčal, skuvíňal a pomaly a iste umieral.

Keď som sa prebral, nemohol som pochopiť, že to, čo sa stalo, nebol sen. Nasledovalo počudovanie, kedže som na sebe nepostrehol žiadne rany. Hrdlo bolo celé bez najmenšej jazvičky a prestrelené brucho sa javilo byť ešte celistvejšie ako predtým. Ten sviniar ma však priviazal a vyzliekol do pol pása. Keď mi na brucho priložil pavúka, po uhryznutí som iba pocítil šteklenie. Áno. Ten najjedovatejší pavúčisko do mňa hlboko zapustil svoje končisté zuby.

"Stal si sa nesmrtelným," významne konštatoval Ruben. Samozrejme, musel to byt len hlúpy žart. Uvažoval som, či na mne neodskúšal nejakú drogu. Bolo toho na mňa dost. Pochytila ma zúrivosť. Napäl som svaly a povrazy povolili. Vrhol som sa naňho ako divá šelma. Väzy som mu zlomil ako zápalku. Pred odchodom som pootváral všetky laboratórne banky. Chúdence, chodte pekne na slobodu, pavúčiky, pomyslel som si. Vedel som, že odteraz si musím slobodu chránit, inakšie ma lapí polícia. Netúžil som po slasti kapského väzenia.

Noc som strávil na okraji džungle. Ráno už poriadne vyhladnutý som si kúpil na stanici noviny a cestou vlakom do Johannesburgu som sa dočítal o brutálnej vražde. Iste, môj šéf vedel, že som tam v tú osudnú hodinu bol. Čoskoro mi budú v pätách. Uvedomoval som si, že sa nutne potrebujem vyhýbať všetkým miestam, kde by ma mohli nájsť. Nesmel som navštívit predchádzajúcich zamestnávateľov, svoju banku, priateľov atď.

V Johannesburgu ma pravdepodobne nikto hladať nebude. Ľahol som si do parku, pretože som nemal dostatok peňazí na hotel. Hneď nad ránom som na tele spozoroval mimoriadne zaujímavé ochlpenie. Postupne som sa premieňal. Hmyzom, ktorý som vždy nenávidel, som sa stal sám. Skrýval som sa za kríkmi, aby ma nebodaj nezbadali ľudia, a v priebehu troch dní a troch nocí som sa pretvoril na pavúka. Najhoršie na všetkom bolo, že som bol ozrutne veľký, tak som sa musel skrývať. Nesmieš na seba upozornovať, dohováral som si. No v nastávajúcich dňoch mi došlo, že takto nemôžem naďalej žiť. Jediným únikom sa javila byt samovražda. Vyšiel som z hustého kríku a utekal. Stmievalo sa. Počkal som, kým sa na dialnici objaví kamión. Netrvalo to dlho. Po chvíli som sa ako príšerná opacha vyrútil na cestu a bolo po mne.

Keď som sa prebudil, čosi mi vrtalo v hlave. Nemal som ani ruky, ani nohy. Liezol som hore po stene ako malý a zanedbatelný pavúčik. Ten sviniar mal predsa pravdu - som nesmrtelný. Áno. Z odpornej pavúčej papuľky mi vytrčajú jedovaté zúbky. Som v podstate strašne rád, že žijem a že som nezničitelný. Radostne si pradiem pavučinu. Teraz leziem po kuchynskom stole svojho bytu.

Nenávidím tie odporné cukríčky, ktoré som konzumoval vo svojej ľudskej podobe. Ale potrebujem ich! Bez nich by som možno neprešiel takýmto prerodom. Za všetko môže ten prekliaty objav Alberta Hofmanna. Pradiem si pavučinku okolo tabletiek LSD, aby som s spolu s ním mal na večeru aj muchy.

Keby ste mali záujem publikovať moje poviedky knižne, kontakt na mňa je:

xvudpapc@savba.sk