Stopy fakta...

Jedného obyčajného dňa pred 65 miliónmi rokov prišla katastrófa z vesmíru: so Zemou sa stretol obrovský meteorit, zapálil ju, otriasol ňou, oblohu pokryl plameňmi a dumom. Bol to koniec veľjašterov. Teraz bolo nájdené miesto dopadu.

    Vtedy, v stredoveku Zeme (pred 230 - 65 mil. rokmi) panovali skutočne gigantické časy. Pred 170 mil. rokmi veľjašteri úpne ovládli súš, vodu aj vzduch. Potom, pred koncom kriedovej doby zmizli. Bol to osudný okamžik, ktorý zmenil dejiny života na našej Zemi.
    Z hľadiska geologického obdobia sa takpovediac cez noc stalo niečo neuveriteľného: takmer všetky veľjašteri a ich príbuzní vyhynuli. Avšak nielen oni: aj iné živé bytosti, napr. amonity, zmizli navždy. Celkom, ako dokazujú fosílne usadeniny z tých dní, prežila len štvrtina dodnes existujúcich druhov zvierat a rastlin a len desatina všetkých jednobunečných organizmov a rias.
    K čomu pred 65 miliónmi rokov na našej planéte došlo? Sú známe obdobia, momenty v dejinách Zeme, v ktorých zmizli stré druhy a objavovali sa nové. Ale žiadna z týchto udalostí nebola tak dôležitá, ako katastrófa na prelome kriedy s treťohorami.

    Po dlhé desaťročia bola hypotéza o zániku dinosaurov zdôvodňovaná zhoršením globálnych podmienok počasia, nastupujúcou nerovnováhou medzi bylinožravcami a mäsožravcami, ktorí sa príliš rozmnožili nadmerným pojedaním dinosaurích vajec cicavcami. Za vymieranie bola považovaná aj rasová senilita alebo smrteľná epidémia a podobne. Všetky tieto hypotézy však nezdôvodňujú, prečo zmizli aj iné zvieracie a rastlinné druhy, predovšetkým plankton v moriach.
    Dnes prevládsa názor, že naozaj došlo ku katastrófe, ktorá postihla celú palnétu. V zásade sú prijateľné dve možnosti: katastrófa, vyvolaná udalosťami v zemskom vnútri a príhoda, ktorej príčiny spočívajú v kozme. Geológovia mohli s istotou stanoviť, že mohutné masy lávy na Dekanskej plošine v Indii sú staré 65 mil. rokov a zaberajú plochu 10 000 štvorcových kilometrov. Zdá sa teda, že na hraniciach druhodôr s treťohorami existovala fáza zvyšenej vulkanickej činnosti, ktorá pravdepodobne zapríčinila zánik množstva živých organizmov. Existujú však aj iné úkazy tohto obdobia, ktoré sa dajú len ťažko vysvetliť silnou sopečnou činnosťou.
    Fyzik, nositeľ Nobelovej ceny, Luis Alvarez a jeho kolegovia publikovali vedeckú prácu, ktorá dala diskusii o kozmickom pozadí udalostí vedecký základ. Uverejnili záznam o veľmi vysokom zastúpení prvku iridia v tenkej vrstve hliny pri Gubbia v Taliansku práve z tohto obdobia.
    Irídium je kov v zemskej kôre veľmi vzácny. Naproti tomu v meteoritoch sa vyskytuje často a vo veľkej miere. Ako mohol Alvaréz a jeho spolupracovníci dokázať, bolo obohatenie irídiom v gubbijskej hline vysvetlené tým, že na zemský povrch narazil asteroid o priemre desať kilometrov a rozprášil vyparené irídium široko   - ďaleko.  Skoro na to objavili ďalší vedci miesta s obohateným irídiom v španielskej Caravase, dánskom Stevns Klint a na ďalších 73 miestach zemegule.
    Vedľa irídia sa našlo zlato, platina a osmium - v presne rovnakom rozdelení, ako je známe z typov meteoritov bohatých na irídium. Dodatočne boli objavené malé guľôčky, pravdepodobne mikrotektity, teda malé kvapôčky roztaveného kameňa. V poslednej dobe boli zistené aj zbytky dreveného uhlia, dôkaz že tu došlo k rozsiahlým lesným požiarom, rovnako spôsobené dopadom meteoritu.
    Doposiaľ však nebolo nájdené miesto havárie. Meteorit o priemere 10 km musel pri zrážke so zemským povrchom vyhĺbiť kráter v priemere 100 km. Keď sa nenájde štruktúra krátera na kontinente, môže byť pravdepodobne na morskom dne.

    V r. 1990 našli geológovia Alan HildeBrant a William Boyton južne od Kolumbijskej panvy v Karibskom mori kráter, v priemere 300 km a geológovia Bruce Bohor a Russel Seita južne od pobrežia západnej Kuby kráterovú štruktúru o priemere 225 km. Vek obidvoch kráterov odhadli na 65 mil. rokov.