Perm

    Posledné, a teda najmladšie geologické obdobie prvohôr sa nazýva perm. V tej dobe boli severné oblasti Zeme omnoho teplejšie, ako sú dnes. Naproti tomu na južnej pologuli klesla teplota natoľko, že v miestach dnešnej Austrálie sa dokonca vytvorili ľadovce. Horstvá, vzniknuté v predchádzajúcich obdobiach, boli po niekoľko nasledujúcich desiatkách miliónov rokov vystavené nepriaznivým poveternostným vplyvom. Vietor, voda a mráz obrusovali vrcholky pohorí a hlboké údolia zanášal suchý piesok a prach.
    Pevniny pomaly vystupovali z morí a na Zemi pribúdalo súše. Spolu s tým sa menilo aj celkové podnebie. Dažďov ubúdalo. Vysychali močiare. Prestávalo sa dariť vlhkomilným výtrusovým rastlinám. Pozvoľna ich nahradzovali rastliny ihličnaté, ktoré lepšie znášali suchšie podnebie.
    Obdobím permu končí starovek Zeme. Veľa živočíšnych druhov bolo potlačených. Niektoré postupne mizli (medzi nimi bývalý kráľ kambritského mora - trilobit). Ryby a obojživelníci sa zatiaľ nejako zásadne nelíšili od svojích karbónskych predchodcov. Postrachom vôd zastávajú draví pražraloci. Ale výrazne sa začínajú presadzovať nové životaschopné druhy. Primitívni karbonslí plazy sa rýchlo vyvíjali a v perme sa nielenže rozšírili po celom svete, ale rozvíjali sa ďalej, do vyvynutejších foriem. V južnej Afrike žil koncom permu dravý Lycaenops, ktorého dlhé nohy boli dokonale prispôsoboné behu. Často býva označovaný ako cicavcovitý plaz. Vedci našli na jeho kostre prekvapivé vývojové znaky, ktoré ho zaraďujú do skupiny bezprostredných predchodcov cicavcov. More síce život vytvorilo, ale budúcnosť sa otvárala živočíchom, ktorí žili na súši.

Jednou z najstarších skupin permských plazov boli pelykosauri. Pomerne rýchlo sa rozšírili po celom svete. Ich pozostatky sa našli v Severnej Amerike, v Afrike a vzácne aj v Európe. Jedným z nich bol aj dravý, až 3 m dlhý Dimetrodon. Pretiahnuté stavcové trny tvorili na jeho chrbte vysoký hrebeň, o ktorom sa vedci domnievvajú, že slúžil k regulácii telesnej teploty. Vedľa dravých plazov sa v tomto období vyvynuli ťažkopádne bylinožravé kolosy (napr. kotylosauri), ktorých zavalité telo spočívalo na krátkych širokých nohách. Zbvieratá sa nemotorne pohybovali vyprahnutou permskou krajinou a stávala sa často korysťou dravých plazov.

Obojživelníci, sa trochu podobali dnešným mlokom. Jedným z najväčších permských obojživelníkov bol Actinodon, ktorý dosahoval dĺžky až jedného metra. Zachovalé kostry tohto živočícha sa našli vo Francúzsku.

Drobní, väčšinou po dvoch nohách sa pohybujúci Euparkeria, sú zaraďované medzi archosaury. Títo jašteri žili ku koncu permu na území dnešnej Južnej Ameriky.