Keďže som celý svoj doterajší život prežil s fotoaparátom v ruke,
nenechal ma pohľad na zodiakálne svetlo pokojným. Rovnako ako už
mnohokrát predtým na Kavkaze, v Alpách či Himalájach som pri pohľade
na nádhernú hviezdnu oblohu prepadol smútku, že ju nemôžem
vyfotografovať. Potrebné vybavenie t.j. paralaktickú montáž umožňujúcu
otáčať fotoaparát pri potrebnej niekoľkominútovej expozícii za hviezdami síce doma
mám, ale jej hmotnosť celkom znemožňuje, aby som ju nosil so sebou do
hôr. Navyše by na Huascarane nefungovala, pretože by som ju musel postaviť
hore nohami. Nemal som so sebou ani statív. Výnimočnosť okamžiku ma
vyprovokovala k zúfalej akcii. Našiel som veľký balvan a na ňom plôšku
umožňujúcu oprieť fotoaparát tak, aby mieril správnym smerom.
Fotoaparát som nastavil na "B" a potom prišlo to úplne najhoršie.
V stuhnutej polohe držať zmrznutými rukami spúšť niekoľko minút a nepohnúť
fotoaparátom, ktorý som kŕčovite tlačil ku skale. Urobil som niekoľko
expozícií na čiernobiely film Ilford Delta 400 aj na farebný diapozitív Fujichrome
Sensia II 100. Dĺžka expozícií mala byť podľa mojich predstáv asi tak 10 minút.
Po 5 až 7 minútach však zmrznutý prst povolil, aj keď som mu nič takého
nedovolil. Ako sa za dva týždne doma ukázalo, Ilfordu vyvolanom na 3 200 ASA
to bohato stačilo. Farebný diapozitív však bol príliš tmavý, i keď
zodiakálne svetlo na ňom bolo celkom dobre vidieť. O jeden a pol roku neskôr
sa mi podarilo skenerom "vytiahnuť" z diapozitívu zodiakálne svetlo
takmer dokonale. Fotografie ako čiernobiela, tak farebná, ukazujú zodiakálne
svetlo dokonca lepšie, ako bolo vidieť okom.
Všetci moji kamaráti, s ktorými som na Huascaran liezol, vedeli, že som
povolaním kantor, ktorý vďaka profesionálnej deformácii stále o niečom prednáša,
ak mu v tom násilím nie je zabránené. Preto ma požiadali, aby som predniesol
krátku prednášku na tému "Zodiakálne svetlo". Okamžite som bol vo
svojom živle, pretože som našiel štyri obete ochotné, dokonce dobrovoľne,
počúvať moje rozprávanie. To som ešte netušil, že to, čo za chvíľu
predvediem, bude skôr klauniáda ako odborná prednáška. Hovoriť vo výške
5 kilometrov, kde telo dostáva len o trochu viac než polovicu kyslíka
z dávky, na ktorú je zvyknuté, je zaujímavá skúsenosť. Pokiaľ hovoríte len
krátke oznamy typu "Podaj mi ten špagát!" alebo "Kto tak príšerne
rozvaril tie kolienka?", nič zvláštneho nepoznáte. Pokiaľ chcete predniesť
súvislý dlhší prejav, je zle. Váš nacvičený rytmus nadychovania, o
ktorom pochopiteľne vôbec nerozmýšľate, vás totálne sklame. Po niekoľkých
nahlas prednesených súvislých vetách sa bez varovania prejaví kyslíkový
dlh. Začnete mať pocit, že sa dusíte a zalapáte po dychu.
To sa vám pochopitelne stane uprostred vety, o ktorej ste pevne
presvedčení, že ju určite celú dopoviete do konca. Nezostáva než
sa niekoľkokrát zhlboka nadýchnuť a po dlhšej odmlke pokračovať.
Všetko potom pripomína komunikáciu s posádkou kosmickej lodi s občasnými
výpadkami spojenia.
Dokázal by som sa pozerať na hviezdne nebo azda celú noc, ale mráz a únava
z výstupu ma zahnali do spacáku. Keď som sa ráno zobudil, bolo už
svetlo. Rýchlo vyliezam s foťákom zo stanu. Pozerám sa na západ na
pohorie Cordillera Negra, nad ktorým som včera večer po prvýkrát videl
zodiakálne svetlo. Tak ako včera večer, tak aj teraz sa tam odohráva
fascinujúci pohľad. V krajine leží obrovský tieň Huascaranu tiahnuci
sa niekoľko desiatok kilometrov do diaľky. Až veľkosť tohoto tieňa mi
dovolila pocítiť mohutnosť hory, na ktorej vrchol stúpame. Niekoľko
minút zasneno pozorujem, ako rýchlo sa tieň pohybuje v krajine a rýchlo
stráca svoju veľkosť tým, že Slnko takmer kolmo stúpa po oblohe
nahor. Zo snívania ma vytrhla až veta, ktorá zaznela z nášho stanu: "Prečo
som ja nešiel radšej k moru!". Svedčila o tom, že môj kamarát Bob prežil
noc a že rozvarené kolienka s glukopurom, ktoré som uvaril včera na večeru,
na ňom nezanechali trvalé následky. Koniec snívaniu, výstup pokračuje.
Je 20.6.1998, 9:20. Ležím na chrbáte a pozerám na mraky, ktoré pomaly plávajú tesne
nad mojou hlavou. Som na južnom (vyššom) vrchole Huascaranu vo výške 6 768 m.
Za niekoľko minút dorazia na vrchol i moji kamaráti. Môj neuskutočniteľný, 30 rokov
starý chlapčenský sen sa splnil.
Ďakujem hore, že nám dovolila vystúpiť na
svoj vrchol a vrátiť sa šťastne domov. Pripravila nám množstvo krásnych,
nezabudnuteľných zážitkov. Pohľad na krásnu hviezdnu oblohu a magické
zodiakálne svetlo patrili rozhodne medzi ne.