Fotosféra

Fotosféra je trochu nepresne nazývaná slnečným povrchom. V skutočnosti Slnko žiadny pevný povrch nemá. Fotosféra je iba vrstva, ktorá vyžaruje do priestoru prevažnú čas viditežného žiarenia. Vrstva nachádzajúca sa pod ňou je totiž "nepriehžadná" a prenos energie sa v nej deje konvekciou (t.j. vzostupnými a zostupnými prúdmi). Fotosféra je vežmi tenká, asi len 300 km. Má bielu farbu, pretože žudské oko ju chápe ako štandardný zdroj svetla a je práve na svetlo fotosféry "nakalibrované". Fotosféra má pri detailnom pohžade zrnitú štruktúru - je pokrytá tzv. granuláciou. Jednotlivé granule sú vrcholky výstupných konvektívnych prúdov. V slnečnej fotosfére sa vyskytujú často slnečné škvrny. Množstvo výskytu slnečných škvŕn sa periodicky mení s periódou asi 11 rokov. Slnečné škvrny súvisia s magnetickým požom Slnka. Magnetické pole v škvrnách je vežmi intenzívne. Jeho intenzita je obyčajne viac ako tisíckrát väčšia než intenzita zemského magnetického poža. Teplota škvrny je nižšia ako teplota okolitej fotosféry. Zatiaž čo teplota fotosféry je asi 5800 K, teplota v škvrnách je asi len 4000 K. Farba škvŕn je červená, ale ich žiarenie je o tožko slabšie ako žiarenie okolitej fotosféry, že sa javí ako čierna. Stred škvrny je najtmavší a nazýva sa umbra. Okraje - penumbra sú menej tmavé a prejavujú vláknitú štruktúru magnetických siločiar. Slnečné škvrny sa väčšinou vyskytujú vo dvojici s opačnou polaritou magnetického poža. Škvrny bývajú obklopené jasnejšími oblasami, tzv. fakulovými poliami. Tieto polia sú najlepšie viditežné pri okraji slnečného disku. Na snímke, ktorú som urobil objektívom typu Maksutov - Cassegrain pri použití špeciálnej extrémne tenkej fólie zoslabujúcej viditežné žiarenie a prižahlú infračervenú a ultrafialovú oblas asi miliónkrát, si môžete pozrie slnečné škvrny, fakulové polia i granuláciu.