Fotosféra je trochu nepresne nazývaná slnečným povrchom. V skutočnosti Slnko
žiadny pevný povrch nemá. Fotosféra je iba vrstva, ktorá vyžaruje do priestoru
prevažnú časť viditeľného žiarenia.
Vrstva nachádzajúca sa pod ňou je totiž "nepriehľadná"
a prenos energie sa v nej deje konvekciou (t.j. vzostupnými a zostupnými prúdmi). Fotosféra
je veľmi tenká, asi len 300 km. Má bielu farbu, pretože ľudské oko ju chápe ako
štandardný zdroj svetla a je práve na svetlo fotosféry "nakalibrované". Fotosféra
má pri detailnom pohľade zrnitú štruktúru - je pokrytá tzv. granuláciou. Jednotlivé
granule sú vrcholky výstupných konvektívnych prúdov. V slnečnej fotosfére sa
vyskytujú často
slnečné škvrny.
Množstvo výskytu slnečných škvŕn sa periodicky
mení s
periódou asi 11 rokov. Slnečné škvrny súvisia s magnetickým poľom Slnka.
Magnetické pole v škvrnách je veľmi intenzívne. Jeho intenzita je obyčajne viac
ako tisíckrát väčšia než intenzita zemského magnetického poľa. Teplota škvrny je
nižšia ako teplota okolitej fotosféry. Zatiaľ čo teplota fotosféry je asi 5800 K,
teplota v škvrnách je asi len 4000 K. Farba škvŕn je červená, ale ich žiarenie
je o toľko slabšie ako žiarenie okolitej fotosféry, že sa javí ako čierna. Stred
škvrny je najtmavší a nazýva sa umbra. Okraje - penumbra sú menej tmavé a prejavujú
vláknitú štruktúru magnetických siločiar. Slnečné škvrny sa väčšinou vyskytujú
vo dvojici s opačnou polaritou magnetického poľa. Škvrny bývajú obklopené
jasnejšími oblasťami, tzv. fakulovými poliami. Tieto polia sú najlepšie viditeľné
pri okraji slnečného disku. Na snímke, ktorú som urobil objektívom typu Maksutov -
Cassegrain pri použití špeciálnej extrémne tenkej fólie zoslabujúcej viditeľné žiarenie
a priľahlú infračervenú a ultrafialovú oblasť asi miliónkrát, si môžete
pozrieť slnečné škvrny, fakulové polia i granuláciu.