Prihodilo sa, že počas boja odrazu stal deň sa nocou. Túto premenu dňa predpovedal Iónom Thalés Milétsky. Ako lehotu stanovil rok ten, v ktorom sa vskutku stala oná zmena.
Hérodotos, 5. stor. pr. n. l.

Úplné zatmenie Slnka je astronomický úkaz neobyčajnej krásy, ktorý nadchne každého milovníka prírody. Väčšina takýchto krásnych úkazov prebehne bez akéhokoľvek záujmu oznamovacích prostriedkov a širšej verejnosti. Úplné zatmenie Slnka 11.8.1999 však bolo výnimkou. Dôvodom bola skutočnosť, že úzky pás totality, v ktorom bolo úplné zatmenie Slnka vidieť, prechádzal husto obývanými oblasťmi Európy a len tesne minul územie našej republiky. Asi 120 km široký pás prechádzal Anglickom, Francúzskom, Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom, Rumunskom a Bulharskom. Potom prešiel Čierne more a pokračoval do Turecka, Iráku a cez zeme Stredného Východu do Ázie. Tesne pred západom Slnka stačil mesačný tieň prejsť ešte Indiou a pri západe Slnka skončilo zatmenie v Bengálskom zálive. Vzhľadom na to, že úplné zatmenie Slnka nastáva na rovnakom mieste na Zemi asi tak raz za 350 rokov, bol obrovský záujem Európanov o zatmenie 11. augusta 1999 pochopiteľný. Mnohí museli ale podstúpiť dlhú cestu s neistým výsledkom, aby našli to správne miesto na pozorovanie vzácneho javu, ktorý najviac trval 143 sekúnd. Stačil jeden jediný mrak, na ktoré európska obloha nie je skúpa, a mohlo byť po všetkom.

Moja cesta za zatmením začala v roku 1962. Vtedy som sa dozvedel v brnenskej hvezdárni, že v roku 1999 bude v Rakúsku úplné zatmenie Slnka. Odvtedy som na túto udalosť myslel. Myslel som na ňu aj v lete roku 1971, keď som v Jerevane kupoval zrkadlový objektív MTO s ohniskom 1.1 m. Dlhý čas ma trápila myšlienka, ako sa dostanem do Rakúska, keď sa tam nesmie...

Tento problém ma našťastie v roku 1999 trápiť nemusel, mal som však iné starosti. Európa nie je z hľadiska počasia tým pravým miestom na pozorovanie úkazu trvajúceho niekoľko minút. Všadeprítomné mraky zložito prekonávajúce alpský masív robia z výberu miesta pozorovania v Európe horor pre silné nervy. A navyše matka príroda sa rozhodla, že si s nami zašpásuje a celkom pekné počasie panujúce pomerne dlhý čas pred zatmením nahradila dvojicou studených frontov, ktoré poslala cez Alpy práve počas zatmenia.

10. augusta 1999 doobeda som sedel za počítačom a zadumane študoval aktuálne snímky z meteorologickej družice a predpovede oblačnosti stiahnuté pomocou Internetu zo servera Meteo France. Situácia vyzerala mimoriadne zle. Istú nádej dávala azda len malá diera v oblačnosti nad Maďarskom, medzi Balatonom a Szegedom, viditeľná na predpovedi Meteo France. Chcel som ešte overiť, či rovnaký názor majú aj iné meteorologické ústavy, ale tie radšej z obáv pred nevďakom sklamaných ľudí vydali predpovede typu: Ak nebude pršať, nezmokneme. Tak nezostávalo nič iné, len veriť Francúzom. Okolo obeda padlo rozhodnutie. Ideme do Maďarska, do okolia mesta Paks, ktoré by malo ležať uprostred medzi obidvoma studenými frontami.

V 14.30 hod. vyráža naša 8 členná expedícia dvoma autami od brnenskej hvezdárne. Dôsledne sa vyhýbame dialniciam, cestám prvej triedy a hlavným hraničným prechodom. Máme strach, aby sme neuviazli v predpokladaných dopravných zápchach. Jemný dáždik sa mení postupne, po prechode do Rakúska cez Poštornú, na prietrž mračien. Nálada klesá úmerne množstvu zrážok. Keď sa postupne prehryzieme asi hodinu pred polnocou k Balatonu, počasie sa začína zlepšovať. Obchádzame totálne preľudnený Balaton a mierime ďalej na juhovýchod. O polnoci sme takmer na mieste. Sme len niekoľko kilometrov od stredu pásu totality a zastavujeme v lese, kde hodláme prespať pod holým nebom do rána. Keď si líhame za asistencie mrakov komárov na karimatky, máme nad hlavou nebo plné hviezd a kocháme sa pohľadom na Mliečnu dráhu. Nálada stúpa.

Pišťanie komárov nie je tá pravá hudba na uspávanie, a najmä ak máte krvnú skupinu B. Neviem prečo, ale 0 tie potvory neláka. Nakoniec ma premohla únava. Prebúdza ma záblesk a tlmená rana. Kým stačí moja rozospatá hlava vyhodnotiť príčinu, dopadajú na spacák ťažké vodné kvapky. Zle je, studený front je tu! Ale je to ten prvý alebo ten druhý alebo ... . Chcelo by to mať tu Internet a pozrieť sa na nejakú aktuálnu snímku z družice. Zostáva len utiecť do áut a do rána dospať v sede. Nálada klesá. Po ôsmej hodine ráno sa na západe objavuje prúžok modrej oblohy, ktorý sa pomaly, ale iste začína rozširovať smerom k nám. Front prešiel! Nálada stúpa.

Rýchlo nás opúšťa ranná letargia, sadáme do áut a ideme niekoľko posledných kilometrov do cieľa a hľadáme vhodné miesto pre pozorovanie. Nachádzame ho na okraji typického maďarského poľa s kukuricou asi 2 km JJV od obce Németkér. Je to takmer uprostred pásu totality, necelých desať kilometrov od mesta Paks. Počasie vyzerá skvele. Je úplne jasno, len v diaľke na východe ešte možno vidieť odchádzajúci front. Keby tak teraz bolo zatmenie! Lenže do úplného zatmenia chýbajú ešte takmer tri hodiny. Asi za hodinu sa na západe začínajú objavovať malé, inokedy také krásne mráčky - kumuly. Nervozita stúpa. Jediný takýto ničotný mráčik v správnom okamihu na správnom mieste a je po všetkom. Starostlivo študujeme ich pohyb a vymýšľame zúfalé scenáre typu: ... tesne pred zatmením sadáme do auta a utekáme na východ. A čo Dunaj, nie je tam most? Tak na západ. Prečo na západ? Veď je tam viac mrakov. No tak ... radšej zostaneme na mieste.

Začína čiastočné zatmenie, ktoré nás takmer vôbec nezaujíma. Občas síce kontrolujeme, či Mesiac odkrajuje Slnko predpísaným spôsobom, ale ďaleko viac skúmame oblohu, čo robia mraky. Asi uprostred čiastočného zatmenia začínam nabíjať foťáky. Som patrične nervózny. A foťáky tiež. Minolta X-700 po vypnutí automatiky odmieta pevné časy, jednoducho sa správa zmätene. To je úplne fatálna závada. (Až doma som zistil, že foťáku nič nebolo a ten, kto bol zmätený, som bol ja.) Beriem teda záložný foťák Soligor a "nabíjam" do neho Fujicolor Superia 800. Budem ním fotiť pomocou zrkadlového objektívu MTO 10.5/1100 mm Slnko a jeho bezprostredné okolie, t.j. protuberancie a vnútornú a strednú korónu. No nazdar, ale ten foťák nerobí vôbec nič. To budú baterky. Rýchlo mením baterky a foťák konečne robí to, čo očakávam. Potom ešte ďaľšie dva fotoaparáty "nabíjam" Agfacolorom HDC 400 Plus. Prvý dostáva do ruky staršia dcéra Hana (14 rokov). Má za úlohu fotografovať vonkajšiu korónu, ktorá sa už nedostane do zorného poľa môjho obrovského zrkadlového objektívu. Použije na to svetelný objektív Sonnar 2.8/200 mm naskrutkovaný na starej dobrej Praktike. Druhý dostane mladšia dcéra Zdena (11 rokov), aby vyfotografovala celú oblohu od Slnka až k obzoru. Má preto Minoltu X-700 s objektívom 2.8/28 mm.

Asi 20 minút pred úplným zatmením je nádherne jasno až na jediný mrak, ktorý však mieri priamo k Slnku. Nervy napnuté na prasknutie. Potom sa stane takmer zázrak. Mrak zmení svoj smer a odpláva neuveriteľne skoro kolmo na smer, ktorým prišiel, preč od Slnka. Ochladenie zemského povrchu v mieste zatmenia spôsobilo, že prúdenie vzduchu je celkom iné, než na aké sme zvyknutý. Nasadzujem na zrkadlový objektív filter vyrobený z veľkej počítačovej diskety a hľadám vo foťáku Slnko. Ďaľší nervák! Nemôžem nájsť Slnko. V noci, keď fotografujem týmto objektívom napríklad Mesiac, je jeho nájdenie ľahké. Zamierim objektívom Mesiac podobne ako hlavňou pušky. Objektív má dokonca zameriavacie výstupky pripomínajúce mušku. Keď mi ale oslepujúce Slnko, do ktorého sa nemôžeme priamo vôbec pozrieť, svieti do očí, je hľadanie náhodným tápaním. Našťastie aj toto tápanie viedlo k úspechu. Teraz už len to Slnko nestratiť. Je asi 5, možno len 3 minúty do úplného zatmenia. Je už úplne jasné, že to výjde. Úzky kosáčik, ktorý zostal zo slnečného kotúča, na nás žiari z priezračnej oblohy. Na západe je jasne vidieť blížiaci sa mesačný tieň.

Rýchlo sa stmieva a citeľne sa ochladilo (asi o 5 stupňov oproti teplote pred začiatkom čiastočného zatmenia). Je 12 hodín 50 minút. Dávam dolu filter z objektívu. Pohľad na posledné jasné slnečné lúče mi už nemôže ublížiť. Presne zaostrujem objektív. Snažím sa maximálne sústrediť. Okamih, na ktorý som sa tak dlho chystal, je tu a ja to nesmiem pokaziť. Odrazu, akoby bez varovania, slnečná žiara prudko pohasne a na okraji slnečného kotúča, ktorý ešte pred niekoľkými sekundami oslepoval môj zrak, svieti len trblietavý prúžok svetla, nazývaný právom diamantový prstenec. Jeho jas však rýchlo slabne a rozpadáva sa na drobné, jasne svietiace hviezdičky - Baileyho perly. Sú spôsobené nerovnomernosťami mesačného povrchu. Zatiaľ čo väčšina žiariaceho slnečného kotúča je už zakrytá, niektorými miestami ešte prenikajú posledné slnečné lúče. Fantastický pohľad. Po niekoľkých sekundách mizne i posledná perla a okraj Slnka má jasne červenú farbu, ktorá však tiež rýchlo slabne. Červená farba patrí chromosfére, tenkej vrstve plynu, vznášajúce sa nad viditeľným slnečným povrchom.

Na pohľad do hľadáčika môjho fotoaparátu nikdy v živote nezabudnem. Tmavo šedomodrá obloha, striebristo svietiaca koróna a nádherné sýto červené protuberancie, vznášajúce sa nad "čiernym Slnkom".

Veľmi dobre je viditeľný pohyb Mesiaca. Už po desiatich, pätnástich sekundách je zreteľne vidieť, ako Mesiac zakrýva protuberancie na jednej strane Slnka a na strane opačnej ich odkrýva.

Chladnokrvne plním starostlivo a dlho pripravovaný plán fotografovania. Mením postupne expozičné časy, aby som zachytil všetko od protuberancií a vnútornej koróny až po koronálne lúče v strednej koróne. Tam musí pomyselnú štafetu prevziať dcéra Hana, ktorá má svetelnejší objektív s väčším zorným poľom, ktorý umožní zachytiť vonkajšiu korónu. Exponujem jednu snímku za druhou.

Z úplného sústredenia ma vytrhne zúfalý výkrik Hany. Drôtená spúšť naskrutkovaná na jej Praktike sa zasekla. Opúšťam svoju zrkadlovku, vrhám sa na jej foťák a bleskovo uvolňujem zaseknutú aretáciu spúšte. Ako sa vraciam k svojmu prístroju, stačím si ešte všimnúť krajiny okolo nás a letmo pozrieť i na oblohu. Je šero asi tak, ako keď v noci svieti spln, alebo azda o trochu jasnejšie. Okolo Slnka zakrytého Mesiacom striebristo svieti koróna, ktorá jasne kontrastuje s tmavou oblohou. Vľavo dole od Slnka neprehliadnuteľne žiari planéta Venuša a sú vidieť aj jasnejšie hviezdy. Obloha sa smerom k obzoru zjasňuje a pri obzore má žltooranžovú farbu. To v diaľke, kde nie je práve úplné zatmenie, svieti Slnko. Nemám čas vychutnať túto skvelú panorámu. Mladšia dcéra Zdena vybavená Minoltou so širokohlým objektívom však nezaváhala, a tak prchavá krása kontrastov a farieb oblohy pri úplnom zatmení zostala zachovaná. Musím rýchlo späť k zrkadlovke, pretože čas neúprosne letí. Asi za desať sekúnd som opäť na svojom mieste a fotím ďalej. Snímam snímky v niekoľkosekundových intervaloch. I tak mám však čas, aby som si uvedomil krásu celého úkazu a zafixoval si v pamäti nádhernú hru farieb - kombináciu červenej, bielej a modrej. Blíži sa koniec úplného zatmenia. Moju pozornosť upúta mimoriadne jasná protuberancia, ktorú odkryl pohybujúci sa Mesiac. Jej intenzívne jasná červená farba priamo bije do očí a pôsobí ako trblietanie sýto červeného drahokamu.

Aké dlhé sú vlastne 2 minúty a 20 sekúnd? Leziem po horách veľa rokov a našťastie som sa odniekiaľ niekam doteraz nezrútil. Z kníh však viem, že ľudia, ktorí prežili takýto pád v horách, tvrdia, že niekoľko sekúnd môže trvať ako večnosť. Úplné zatmenie Slnka je také "antizrútenie". Čas letí takým tempom, že koniec zatmenia ma celkom zaskočil. Odrazu sa rozžiaril úzky červený prúžok chromosféry a vzápätí sa objavujú opäť Baileyho perly, tentokrát na opačnej strane slnečného disku, než kde pred chvíľou zmizli. Perly sa zlievajú rýchlo v stále väčšie svietiace oblasti a z ničoho nič je po všetkom. Jasné slnečné svetlo mi bije do očí. Nesmiem už pozerať do hľadáčika fotoaparátu. Riskoval by som poškodenie zraku. Vo fotoaparáte je ešte niekoľko snímok. Exponujem ich "naslepo".

Vyčerpaním klesám na karimatku. Niekoľko sekúnd je celá naša expedícia akoby v útlme a potom prepukne nekonečná eufória. Dnes som zatiaľ z poverčivosti nefotil žiadne fotky okrem zatmenia Slnka. Teraz dokumentujem bláznivé nadšenie okolo seba. ... Miloš, nevieš, kde je najbližšie úplné zatmenie Slnka? V Angole. Nevieš, koľko stojí letenka do Angoly? ... Ideme, čo ty na to? Ty kúpiš filmy, ja zaobstarám Kalašnikov, ... . Pletieme piate cez deviate a dôstojní otcovia rodín si nezadajú so svojimi ratolesťami. Moje nadšenie však pomaly opadáva a prichádzajú opäť obavy. Podarili sa tie fotky? Bol statív domácej výroby dostatočne pevný? Boli expozície správne vypočítané? Zvolil som správne filmy? Neutieklo mi Slnko príliš ďaleko od stredu poľa?

Tieto myšlienky ma trápily až do nasledujúceho rána, kedy som stál pri vyvolávacom stroji v svojom obľúbenom laboratóriu a čakal tých nekonečných niekoľko minút, kým stroj vyvolá film. Zo stroja pomaly vylieza oranžový pás, uprostred pásu sú svetlé krúžky a okolo zelenej protuberancie tmavá koróna. Až teraz sa prichádza tá pravá eufória. Je to tam! Poobede už v úplnom pokoji ladíme za minilabom filtrácie a denzity, aby obrázky čo najviac odpovedali realite. Zo stroja pomaly vypadávajú fotky, na ktorých už môžem v pokoji vychutnať celú tú krásu prchavých okamihov.

Je apríl roku 2000, dve hodiny v noci. Sedím za počítačom a stále ešte pracujem na spracovaní dát z našej expedície za zatmením Slnka. Naexponované snímky sa postupne zmenili na 7 gigabajtov dát uložených na 11 CD. Až teraz za počítačom som si uvedomil, že na snímkach, ktoré sme urobili, je vidieť viac, ako som očakával a ako sa na prvý pohľad zdalo.

Čo napísať na záver môjho rozprávania? Príroda je nekonečným zdrojom krásy a je len na človeku, do akej miery túto krásu okolo seba vníma. Stál som už na vrcholoch vysokých hôr, videl Everest pri vychádzajúcom Slnku a Huascaran pri zapadajúcom Slnku, pozoroval, ako svieti Jupiter nad Matterhornom, obdivoval ľadovce pri mesačnom svetle, videl polnočné Slnko, videl vychádzať Mesiac nad Himalájami, ale úplné zatmenie Slnka ... . Musím už končiť. Čo chvíľa bude ráno a ja musím dorobiť ešte tú animáciu.


Copyright (C) 1999, 2000 Miloslav Druckmüller