Posledná Baileyho perla práve zhasína na okraji Slnka, ktorý sa
ešte pred zlomkami sekúnd trblietal a zmenil svoju farbu na jasne
červenú. Nastáva asi 2 sekundy dlhé obdobie, ktoré zohralo
v minulosti pri odhaľovaní tajomstva Slnka veľmi dôležitú úlohu.
22. decembra 1870 pozoroval úplné zatmenie Slnka Charles August Young
(1834 - 1908). K pozorovaniu použil spektroskop. S blížiacim sa úplným zatmením
spektrum Slnka, známe z pozorovania mimo zatmenia, postupne tmavlo. V okamihu,
keď zhasínali posledné Baileyho perly, spozoroval nesmierne zvláštny jav,
ktorý netrval dlhšie ako 2 sekundy. Slnečné spektrum, ktoré obsahuje veľké
množstvo tmavých tzv. Frauenhoferových čiar sa akoby obrátilo. Pôvodne tmavé
čiary zažiarili na tmavom pozadí. Tento kratučký okamih mu umožnil pochopiť
nesmierne mnoho. Tmavé absorbčné čiary v spektre Slnka vznikajú tým,
že pôvodne spojité spektrum svetla vyžarovaného fotosférou prechádza vrstvou
plynu, ktorý určité vlnové dĺžky pohlcuje. Plyn na rovnakých vlnových dĺžkach
svetlo znova vyžaruje rovnomerne v každom smere. Keď Mesiac zakryje fotosféru, uvidíme
na krátku chvíľu vrstvu žiariaceho plynu oproti tmavému pozadiu.
Táto veľmi tenká vrstva, nachádzajúca sa bezprostredne nad fotosférou, bola nazvaná
chromosféra.
K pozorovaniu slnečného spektra tesne
pred začiatkom úplného zatmenia nie je potrebná štrbina, ktorú má každý bežný spektrograf.
Je to dané tým, že úzka kosákovitá časť Mesiacom ešte nezakrytého Slnka štrbinu nahradí. Spektrálne
čiary v tomto tzv. bleskovom spektre majú potom pochopiteľne tvar kosáka. Bleskové spektrum
na obrázku ukazuje jasné spektrálne čiary na čiernom pozadí. Uprostred spektra sa však
ťahajú úzke pásy spojitého spektra s tmavými absorbčnými čiarami. Tieto pásy patria posledným
Baileyho perlám (t.j. fotosfére), ktoré ešte nestačili zhasnúť.