Protuberancie

Protuberancie sú oblaky hmoty vyvrhnuté do veľkých výšok nad viditeľný slnečný "povrch" - fotosféru. Protuberancie sa pohybujú pozdĺž siločiar magnetického poľa, a preto majú nápadnú uzlovitú štruktúru. Magnetické pole Slnka tiež spôsobuje, že sa môžu protuberancie dlhú dobu vznášať nad chromosférou, pričom sa do nej späť "nezrútia". Protuberancie bežne dosahujú výšok okolo 50 tisíc kilometrov, v extrémnych prípadoch môžu však dosahovať výšok i niekoľkých slnečných polomerov (polomer Slnka je 696 tisíc kilometrov). Od roku 1931, kedy francúzsky optik a astronóm Bernard Lyot zostrojil korónograf, je možné protuberancie ľahko pozorovať i mimo úplné zatmenie Slnka. Pre zvýšenie kontrastu subtílnych protuberancií na jasnej dennej oblohe musí korónograf obsahovať úzkopásmové filtre, a preto je pohľad do korónografu jednofarebný. Plnú krásu protuberancií a ich nádhernú H-alfa červenú farbu možno však úplne vychutnať len pri úplnom zatmení Slnka. Nikdy nezabudnem na okamih tesne po začiatku úplného zatmenia, keď som po prvýkrát bez filtra, ktorý obmedzuje obrovský jas Slnka, mohol pozrieť do hľadáčika fotoaparátu. Farebná kombinácia chladne bielej až mierne modrastej koróny s nádherne červenými protuberanciami bola očarujúca. Dobre si pamätám i obavu, či sa to vôbec dá v plnej kráse vyfotografovať.

Kliknutím na obraz si môžete prezrieť jeho väčšiu verziu.

Snímka bola exponovaná tak, aby sa čo najlepšie zobrazili protuberancie. Koróna, najmä jej vzdialenejšie časti, sú podexponovné. Zložením so snímkami, ktoré boli exponované dlhšími časmi, je možné tento nedostatok odstrániť a získať snímku, ktorá zobrazuje protuberancie i korónu súčasne a je veľmi blízka pohľadu do ďalekohľadu pri zatmení.


Fotografované dňa 11.8.1999 v Maďarsku 2 km JJV od obce Németkér objektívom typu Maksutov - Cassegrain MTO 1000a, 10.5/1084 mm na farebný negatívny film Fujicolor Superia 800 za dokonalých poveternostných podmienok expozíciou 1/500 s.

Copyright (C) 1999 Miloslav Druckmüller
IMG_ID=4