Ako som fotografoval zodiakálne svetlo na Huascarane

Sedím na veľkom balvane vo výške 4 850 m na úbočí peruánskeho Huascaranu a za mnou práve zapadá Slnko. Je 17.6.1998. Zatiaľ ešte neviem, či táto hora, ktorej názov vyvoláva mrazenie u všetkých ľudí, ktorí poznajú osud československej expedície Peru 1970, sa k nám zachová vľúdne a dovolí nám vystúpiť o tri dni neskôr na najvyššiu zo svojich vrcholov do výšky 6 768 metrov. V Peru, necelých 10 stupňov južne od rovníka, sa stmieva veľmi rýchlo, a tak za niekoľko desiatok minút, vyplnených rozhovorom s kamarátmi, v ktorom najčastejším slovom je Huascaran, je nad mojou hlavou čierne nebo s neuveriteľným množstvom hviezd. Začína byť citeľná zima. Zliezam z balvanu a idem do stanu pre bundu. Už pri prvom pohľade smerom na západ ma upútal na oblohe nie príliš výrazný, avšak dobre viditeľný svietiaci kužeľ. Ťahal sa od obzoru, kde bol najvýraznejší, až do výšky 40, možno 50 stupňov nad obzorom, kde postupne zoslabol tak, že prestal byť viditeľný. Na malú chvíľu som zaváhal, čo to vlastne vidím. Najskôr som vylúčil vysoké oblaky osvetlené už zapadnutým Slnkom, pretože bolo už dostatočne dlho po západe Slnka a bola dokonalá tma. Navyše kužeľ svetla nejavil ani najmenšie známky nejakých pruhov či iných štruktúr typických pre oblaky. Rýchlo som zamietol aj hypotézu, že je to polárna žiara. Kúsok od rovníka sa vyskytuje skutočne veľmi vzácne a navyše by asi vyzerala inak. Záver bol jasný: Vidím zodiakálne (zvieratníkové) svetlo. I keď je astronómia mojim koníčkom viac ako 30 rokov, nikdy som tento krásny subtílny astronomický jav doteraz nevidel. Zavolal som okamžite svojich kamarátov a potom sme dlho stáli a pozerali sa smerom k čiernej siluete pohoria Cordillera Negra, nad ktorým svietilo bledé magické zodiakálne svetlo.

Keďže som celý svoj doterajší život prežil s fotoaparátom v ruke, nenechal ma pohľad na zodiakálne svetlo pokojným. Rovnako ako už mnohokrát predtým na Kavkaze, v Alpách či Himalájach som pri pohľade na nádhernú hviezdnu oblohu prepadol smútku, že ju nemôžem vyfotografovať. Potrebné vybavenie t.j. paralaktickú montáž umožňujúcu otáčať fotoaparát pri potrebnej niekoľkominútovej expozícii za hviezdami síce doma mám, ale jej hmotnosť celkom znemožňuje, aby som ju nosil so sebou do hôr. Navyše by na Huascarane nefungovala, pretože by som ju musel postaviť hore nohami. Nemal som so sebou ani statív. Výnimočnosť okamžiku ma vyprovokovala k zúfalej akcii. Našiel som veľký balvan a na ňom plôšku umožňujúcu oprieť fotoaparát tak, aby mieril správnym smerom. Fotoaparát som nastavil na "B" a potom prišlo to úplne najhoršie. V stuhnutej polohe držať zmrznutými rukami spúšť niekoľko minút a nepohnúť fotoaparátom, ktorý som kŕčovite tlačil ku skale. Urobil som niekoľko expozícií na čiernobiely film Ilford Delta 400 aj na farebný diapozitív Fujichrome Sensia II 100. Dĺžka expozícií mala byť podľa mojich predstáv asi tak 10 minút. Po 5 až 7 minútach však zmrznutý prst povolil, aj keď som mu nič takého nedovolil. Ako sa za dva týždne doma ukázalo, Ilfordu vyvolanom na 3 200 ASA to bohato stačilo. Farebný diapozitív však bol príliš tmavý, i keď zodiakálne svetlo na ňom bolo celkom dobre vidieť. O jeden a pol roku neskôr sa mi podarilo skenerom "vytiahnuť" z diapozitívu zodiakálne svetlo takmer dokonale. Fotografie ako čiernobiela, tak farebná, ukazujú zodiakálne svetlo dokonca lepšie, ako bolo vidieť okom.

Všetci moji kamaráti, s ktorými som na Huascaran liezol, vedeli, že som povolaním kantor, ktorý vďaka profesionálnej deformácii stále o niečom prednáša, ak mu v tom násilím nie je zabránené. Preto ma požiadali, aby som predniesol krátku prednášku na tému "Zodiakálne svetlo". Okamžite som bol vo svojom živle, pretože som našiel štyri obete ochotné, dokonce dobrovoľne, počúvať moje rozprávanie. To som ešte netušil, že to, čo za chvíľu predvediem, bude skôr klauniáda ako odborná prednáška. Hovoriť vo výške 5 kilometrov, kde telo dostáva len o trochu viac než polovicu kyslíka z dávky, na ktorú je zvyknuté, je zaujímavá skúsenosť. Pokiaľ hovoríte len krátke oznamy typu "Podaj mi ten špagát!" alebo "Kto tak príšerne rozvaril tie kolienka?", nič zvláštneho nepoznáte. Pokiaľ chcete predniesť súvislý dlhší prejav, je zle. Váš nacvičený rytmus nadychovania, o ktorom pochopiteľne vôbec nerozmýšľate, vás totálne sklame. Po niekoľkých nahlas prednesených súvislých vetách sa bez varovania prejaví kyslíkový dlh. Začnete mať pocit, že sa dusíte a zalapáte po dychu. To sa vám pochopitelne stane uprostred vety, o ktorej ste pevne presvedčení, že ju určite celú dopoviete do konca. Nezostáva než sa niekoľkokrát zhlboka nadýchnuť a po dlhšej odmlke pokračovať. Všetko potom pripomína komunikáciu s posádkou kosmickej lodi s občasnými výpadkami spojenia.

Dokázal by som sa pozerať na hviezdne nebo azda celú noc, ale mráz a únava z výstupu ma zahnali do spacáku. Keď som sa ráno zobudil, bolo už svetlo. Rýchlo vyliezam s foťákom zo stanu. Pozerám sa na západ na pohorie Cordillera Negra, nad ktorým som včera večer po prvýkrát videl zodiakálne svetlo. Tak ako včera večer, tak aj teraz sa tam odohráva fascinujúci pohľad. V krajine leží obrovský tieň Huascaranu tiahnuci sa niekoľko desiatok kilometrov do diaľky. Až veľkosť tohoto tieňa mi dovolila pocítiť mohutnosť hory, na ktorej vrchol stúpame. Niekoľko minút zasneno pozorujem, ako rýchlo sa tieň pohybuje v krajine a rýchlo stráca svoju veľkosť tým, že Slnko takmer kolmo stúpa po oblohe nahor. Zo snívania ma vytrhla až veta, ktorá zaznela z nášho stanu: "Prečo som ja nešiel radšej k moru!". Svedčila o tom, že môj kamarát Bob prežil noc a že rozvarené kolienka s glukopurom, ktoré som uvaril včera na večeru, na ňom nezanechali trvalé následky. Koniec snívaniu, výstup pokračuje.

Je 20.6.1998, 9:20. Ležím na chrbáte a pozerám na mraky, ktoré pomaly plávajú tesne nad mojou hlavou. Som na južnom (vyššom) vrchole Huascaranu vo výške 6 768 m. Za niekoľko minút dorazia na vrchol i moji kamaráti. Môj neuskutočniteľný, 30 rokov starý chlapčenský sen sa splnil.

Ďakujem hore, že nám dovolila vystúpiť na svoj vrchol a vrátiť sa šťastne domov. Pripravila nám množstvo krásnych, nezabudnuteľných zážitkov. Pohľad na krásnu hviezdnu oblohu a magické zodiakálne svetlo patrili rozhodne medzi ne.