Bolo chvíľu pred polnocou 6. apríla 2000. Vracal som sa zo štvorhodinovej prednášky
o horolezeckom výstupe na Huascaran, ktorú som mal vo vysokoškolskom klube Terč na internáte
VUT Brno – Pod Palackého vrchem. Bola jasná noc a šiel som cez les a potom poľnou
cestou domov s batohom, v ktorom bol diaprojektor a niekoľko krabíc s diapozitívmi.
Touto cestou chodím do práce už 16 rokov a často aj v noci. Preto veľmi dobre viem,
ako a kde žiari Brno. Upútala ma slabá žiara (ďaleko slabšia ako žiara stredu mesta)
v miestach, kde nemala byť. Navyše sa mi zdalo, že má zelenú farbu. Tou farbou som
si nebol úplne istý, pretože oko slabé svetlo nevidí farebne. Keďže som vedel,
že Slnko sa blíži k maximu jedenásťročného cyklu, napadlo ma, že to môže byť polárna
žiara. Preto som počas chôdze starostlivo skúmal oblohu. Všimol som si veľmi slabého
miesta na oblohe nad rozžiareným Brnom, ktoré sa mi zdalo červené. Takúto farbu
nemá žiadny typ mestského osvetlenia. Zrýchlil som preto chôdzu, aby som bol čo najskôr doma.
Doma som v zmätku podadol statív, pripevnil na neho Praktiku, naskrutkoval na ňu širokouhlý
objektív 2.8/29 mm, z chladničky som vytiahol krabičku Fujicoloru Superia 800, do batohu pridal
superširokouhlý Flektogon 2.8/20 mm a vypálil opäť na pole, preč od odporného mestského
osvetlenia. Keď som dobehol na pole, zistil som, že mi chýba maličkosť - ten film, čo som
vybral z chladničky. Nasledoval ďaľší beh domov a opäť na pole, tentokrát už s nabitým foťákom.
Keď som odbehol z dosahu silného osvetlenia, trochu som sa upokojil a začal skúmať oblohu.
Akúsi slabú žiaru som videl, ale stále som si nebol istý, či je to skutočne polárna žiara.
Presne v 1:00 letného stredoeurópskeho času začínam prvú 2 minútovú expozíciu, pretože mám pocit, že to, čo
vidím, je reálne a že by to mohla byť polárna žiara. Asi po 10 minútach som si už stoprocentne
istý, ale intenzita žiary nie je dostatočná, aby som mohol urobiť pekné snímky. Asi v 1:15 sa
stane niečo celkom nečakané. Obloha je odrazu plná nádherných svietiacich pruhov. Obzor
má zelenú farbu a nad ňou svieti krvavo červený pruh, v ktorom vznikajú a počas niekoľkých desiatok
sekúnd až minút opäť zanikajú svetelné lúče.
Neuveriteľne krásne prírodné divadlo. V jednom
okamihu si všimnem pruhu vedúceho takmer do zenitu, v ktorom akoby tiekla alebo skôr sršala
žiara. Fotografujem ako v tranze. Asi po 30 minútach žiara trochu zoslabla a ja som bol vďaka chabému
oblečeniu zmrznutý na kosť. Bežím rýchlo domov, budím ženu Zuzanu a dcéru Hanu. Mladšia dcéra Zdena
tvrdila, že chce spať. Neskôr sa zistilo, že hovorila zo spánku a nič si nepamätá. To, že
som ju nezobudil ju mrzelo a do budúcnosti mám oprávnenie k použitiu väčšej dávky násilia. Spoločne vyráža
naša trojica opäť na pole, ja už v páperke. Teraz už v pokoji pozorujem žiaru a spoločne sa
kocháme pohľadom na nádherný prírodný úkaz, na ktorý som potreboval 46 rokov, aby mi bolo umožnené ho vidieť. O tretej
hodine po polnoci žiara slabne a my ideme domov. V nasledujúcich dňoch nemám pokoja. Po večeroch
striedavo skenujem obrázky a nervózne pozerám na sever, či sa toto krásne divadlo bude
opakovať. Produktom môjho nadšenia a nepokoja je aj tento popis.