Jemnú štruktúru slnečnej koróny môžeme vidieť počas úplného zatmenia Slnka
vďaka obdivuhodnej schopnosti ľudského oka zvládnuť obrovské kontrasty. Oko
dokáže pri pozorovaní okolitého sveta vo veľmi kontrastnom obraze rozoznať
aj veľmi jemné a nekontrastné detaily. Je to tým, že oko pozoruje obraz po
malých častiach, ktoré si dôkladne prehliadne. Až potom zloží náš mozog tieto
časti ako mozaiku do jedného veľkého obrazu. Človek sa potom pohybuje v akejsi
"virtuálnej realite" (aby som použil módny výraz zo sveta počítačov). Túto
"virtuálnu realitu" neustále koriguje na základe nových pozorovaní. Pretože
žiadna fotografická technika nedokáže reprodukovať obraz s kontrastom
1 : 100 000, aký je v slnečnej koróne počas úplného zatmenia, je jedinou
možnosťou, ako vytvoriť obraz podobný vnemu ľudského oka, pokúsiť sa napodobniť
algoritmus spracovania obrazov používaný naším mozgom. Každý obrazový bod
(pixel) musíme porovnať s hodnotami v jeho okolí a podľa tohoto porovnania mu
priradíme intenzitu jasu. Najväčším problémom je ale výber vhodného okolia.
Ľudské oko používa okolie skladajúce sa z takej časti obrazu, ktorá sa
podobá práve vyhodnocovanému miestu. V slnečnej koróne sú to miesta, ktoré sú
približne rovnako vzdialené od Slnka a majú teda skoro rovnaký jas. Aby sme
takýto postup mohli použiť, potrebujeme čo najdokonalejší obraz s minimálnym
šumom, ktorý je spôsobený zrnitosťou fotografického materiálu. Navyše potrebujeme,
aby mal obraz dobre prekreslené všetky časti koróny. Toho dosiahneme tým, že
sčítame niekoľko snímok s rôznou expozičnou dobou. Snímky pochopiteľne musíme
veľmi presne geometricky zostaviť, aby neboli navzájom posunuté.
Snímka, na ktorú sa pozeráte, bola vytvorená popísaným matematickým algoritmom s využitím
12 snímok urobených objektívom MTO 1000a (obrazy s rôznymi expozíciami od 1/250 s
do 1/4 s). Spracovanie tejto snímky mi trvalo niekoľko mesiacov a pozostávalo z niekoľkých
sto operácií s obrazmi.