Prihodilo sa, že počas boja odrazu stal deň sa nocou.
Túto premenu dňa predpovedal Iónom Thalés Milétsky. Ako lehotu stanovil rok ten,
v ktorom sa vskutku stala oná zmena.
Hérodotos, 5. stor. pr. n. l.

Úplné
zatmenie Slnka je astronomický úkaz neobyčajnej krásy,
ktorý nadchne každého milovníka prírody. Väčšina takýchto
krásnych úkazov prebehne bez akéhokoľvek záujmu oznamovacích
prostriedkov a širšej verejnosti.
Úplné zatmenie
Slnka 11.8.1999 však bolo výnimkou. Dôvodom bola skutočnosť, že úzky
pás totality, v ktorom bolo úplné zatmenie
Slnka vidieť, prechádzal husto obývanými oblasťmi Európy a len
tesne minul územie našej republiky. Asi 120 km široký pás prechádzal
Anglickom,
Francúzskom,
Nemeckom, Rakúskom,
Maďarskom,
Rumunskom a Bulharskom.
Potom prešiel Čierne more a pokračoval do
Turecka,
Iráku a cez zeme
Stredného Východu do
Ázie.
Tesne pred západom Slnka stačil mesačný tieň prejsť ešte Indiou a
pri západe Slnka skončilo zatmenie v Bengálskom zálive.
Vzhľadom na to, že úplné zatmenie Slnka nastáva na rovnakom mieste
na Zemi asi tak raz za 350 rokov, bol obrovský záujem Európanov
o zatmenie 11. augusta 1999 pochopiteľný. Mnohí museli ale
podstúpiť dlhú cestu s neistým výsledkom, aby našli to správne
miesto na pozorovanie vzácneho javu, ktorý najviac trval 143 sekúnd.
Stačil jeden jediný mrak, na ktoré európska obloha nie je skúpa, a
mohlo byť po všetkom.
Moja cesta za zatmením začala v roku 1962. Vtedy som sa dozvedel
v brnenskej hvezdárni, že v roku 1999 bude v Rakúsku úplné
zatmenie Slnka. Odvtedy som na túto udalosť myslel. Myslel
som na ňu aj v lete roku 1971, keď som v Jerevane kupoval
zrkadlový
objektív MTO
s ohniskom 1.1 m. Dlhý čas ma trápila
myšlienka, ako sa dostanem do Rakúska, keď sa tam nesmie...
Tento problém ma našťastie v roku 1999 trápiť nemusel,
mal som však iné starosti. Európa nie je z hľadiska počasia
tým pravým miestom na pozorovanie úkazu trvajúceho niekoľko minút.
Všadeprítomné mraky zložito prekonávajúce
alpský masív robia z výberu miesta pozorovania v Európe horor pre silné
nervy. A navyše matka príroda sa rozhodla, že si s nami zašpásuje
a celkom pekné počasie panujúce pomerne dlhý čas pred zatmením
nahradila dvojicou studených frontov, ktoré poslala cez Alpy práve
počas zatmenia.
10. augusta 1999 doobeda som sedel za počítačom a
zadumane študoval
aktuálne snímky z meteorologickej družice a
predpovede oblačnosti stiahnuté pomocou Internetu zo servera Meteo France.
Situácia vyzerala mimoriadne zle. Istú nádej dávala
azda len malá diera v oblačnosti nad Maďarskom, medzi Balatonom
a Szegedom, viditeľná na predpovedi Meteo France. Chcel som
ešte overiť, či rovnaký názor majú aj iné meteorologické
ústavy, ale tie radšej z obáv pred nevďakom sklamaných ľudí vydali
predpovede typu: Ak nebude pršať, nezmokneme. Tak nezostávalo nič iné,
len veriť Francúzom. Okolo obeda padlo rozhodnutie. Ideme
do Maďarska, do okolia mesta Paks, ktoré by malo ležať uprostred medzi obidvoma
studenými frontami.
V 14.30 hod. vyráža naša 8 členná expedícia dvoma
autami od brnenskej hvezdárne. Dôsledne sa vyhýbame dialniciam,
cestám prvej triedy a hlavným hraničným prechodom. Máme strach, aby sme
neuviazli v predpokladaných dopravných zápchach. Jemný dáždik sa
mení postupne, po prechode do Rakúska cez Poštornú, na prietrž
mračien. Nálada klesá úmerne množstvu zrážok. Keď sa postupne
prehryzieme asi hodinu pred polnocou k Balatonu, počasie sa začína
zlepšovať. Obchádzame totálne preľudnený Balaton a mierime ďalej na
juhovýchod. O polnoci sme takmer na mieste. Sme len niekoľko
kilometrov od stredu pásu totality a zastavujeme v lese, kde
hodláme prespať pod holým nebom do rána. Keď si líhame za asistencie
mrakov komárov na karimatky, máme nad hlavou nebo plné hviezd a
kocháme sa pohľadom na Mliečnu dráhu. Nálada stúpa.
Pišťanie komárov
nie je tá pravá hudba na uspávanie, a najmä ak máte krvnú skupinu B. Neviem
prečo, ale 0 tie potvory neláka. Nakoniec ma premohla únava. Prebúdza ma
záblesk a tlmená rana. Kým stačí moja rozospatá hlava
vyhodnotiť príčinu, dopadajú na spacák ťažké vodné kvapky.
Zle je, studený front je tu! Ale je to ten prvý alebo ten
druhý alebo ... . Chcelo by to mať tu Internet a pozrieť sa na
nejakú aktuálnu snímku z družice. Zostáva len utiecť do áut a do
rána dospať v sede. Nálada klesá. Po ôsmej hodine ráno sa na
západe objavuje prúžok modrej oblohy, ktorý sa pomaly, ale iste
začína rozširovať smerom k nám. Front prešiel! Nálada stúpa.
Rýchlo nás opúšťa ranná letargia, sadáme do áut a ideme niekoľko
posledných kilometrov do cieľa a hľadáme vhodné miesto pre
pozorovanie. Nachádzame ho na okraji typického maďarského poľa
s kukuricou asi
2 km JJV od obce
Németkér. Je to takmer uprostred
pásu totality, necelých desať kilometrov od mesta Paks.
Počasie
vyzerá skvele. Je úplne jasno, len v diaľke na východe ešte možno
vidieť odchádzajúci front. Keby tak teraz bolo zatmenie! Lenže do
úplného zatmenia chýbajú ešte takmer tri hodiny. Asi za hodinu sa na
západe začínajú objavovať malé, inokedy také krásne mráčky - kumuly.
Nervozita stúpa. Jediný takýto ničotný mráčik v správnom
okamihu na správnom mieste a je po všetkom. Starostlivo študujeme ich
pohyb a vymýšľame zúfalé scenáre typu: ... tesne
pred zatmením sadáme do auta a utekáme na východ. A čo Dunaj, nie je
tam most? Tak na západ. Prečo na západ? Veď je tam viac mrakov. No
tak ... radšej zostaneme na mieste.
Začína
čiastočné zatmenie, ktoré
nás takmer vôbec nezaujíma. Občas síce
kontrolujeme, či Mesiac odkrajuje Slnko predpísaným spôsobom, ale ďaleko viac skúmame
oblohu, čo robia mraky. Asi uprostred čiastočného zatmenia začínam
nabíjať foťáky. Som patrične nervózny. A foťáky tiež. Minolta
X-700 po vypnutí automatiky odmieta pevné časy, jednoducho
sa správa zmätene. To je úplne fatálna závada. (Až doma som
zistil, že foťáku nič nebolo a ten, kto bol zmätený, som bol ja.)
Beriem teda záložný foťák Soligor a "nabíjam" do neho
Fujicolor
Superia 800. Budem ním fotiť pomocou
zrkadlového objektívu MTO
10.5/1100 mm Slnko a jeho bezprostredné okolie, t.j.
protuberancie a vnútornú a strednú korónu. No nazdar, ale ten
foťák nerobí vôbec nič. To budú baterky. Rýchlo mením baterky a
foťák konečne robí to, čo očakávam. Potom ešte ďaľšie dva
fotoaparáty "nabíjam" Agfacolorom HDC 400 Plus. Prvý dostáva do
ruky staršia dcéra Hana (14 rokov). Má za úlohu fotografovať vonkajšiu korónu,
ktorá sa už nedostane do zorného poľa môjho obrovského zrkadlového
objektívu. Použije na to svetelný objektív Sonnar 2.8/200 mm
naskrutkovaný na starej dobrej Praktike. Druhý dostane mladšia dcéra
Zdena (11 rokov), aby vyfotografovala celú oblohu od Slnka až k obzoru.
Má preto Minoltu X-700 s objektívom 2.8/28 mm.
Asi 20 minút pred úplným
zatmením je nádherne jasno až na jediný mrak, ktorý však
mieri priamo k Slnku. Nervy napnuté na prasknutie. Potom sa
stane takmer zázrak. Mrak zmení svoj smer a odpláva neuveriteľne skoro
kolmo na smer, ktorým prišiel, preč od Slnka. Ochladenie zemského
povrchu v mieste zatmenia spôsobilo, že prúdenie vzduchu je celkom
iné, než na aké sme zvyknutý. Nasadzujem na zrkadlový
objektív filter vyrobený z veľkej počítačovej diskety a hľadám
vo foťáku Slnko. Ďaľší nervák! Nemôžem nájsť Slnko. V noci, keď
fotografujem týmto objektívom napríklad Mesiac, je jeho nájdenie
ľahké. Zamierim objektívom Mesiac podobne ako hlavňou pušky. Objektív má
dokonca zameriavacie výstupky pripomínajúce mušku. Keď mi
ale oslepujúce Slnko, do ktorého sa nemôžeme priamo vôbec
pozrieť, svieti do očí, je hľadanie náhodným tápaním. Našťastie aj
toto tápanie viedlo k úspechu. Teraz už len to Slnko nestratiť. Je asi 5, možno
len 3 minúty do úplného zatmenia. Je už úplne jasné, že to výjde. Úzky kosáčik,
ktorý zostal zo slnečného kotúča, na nás žiari z priezračnej oblohy.
Na západe je jasne vidieť
blížiaci sa mesačný tieň.
Rýchlo sa stmieva a citeľne sa ochladilo (asi o 5 stupňov oproti
teplote pred začiatkom čiastočného zatmenia). Je
12 hodín 50 minút.
Dávam dolu filter z objektívu. Pohľad na posledné jasné slnečné
lúče mi už nemôže ublížiť. Presne zaostrujem objektív. Snažím
sa maximálne sústrediť. Okamih, na ktorý som sa tak dlho
chystal, je tu a ja to nesmiem pokaziť. Odrazu, akoby bez
varovania, slnečná žiara prudko pohasne a na okraji slnečného
kotúča, ktorý ešte pred niekoľkými sekundami oslepoval môj zrak,
svieti len trblietavý prúžok svetla, nazývaný právom
diamantový prstenec.
Jeho jas však rýchlo slabne a rozpadáva sa na drobné, jasne svietiace hviezdičky
-
Baileyho perly. Sú
spôsobené nerovnomernosťami mesačného povrchu. Zatiaľ čo väčšina žiariaceho
slnečného kotúča je už zakrytá, niektorými miestami ešte prenikajú
posledné slnečné lúče. Fantastický pohľad. Po
niekoľkých sekundách mizne i
posledná perla a
okraj Slnka má jasne červenú farbu, ktorá však tiež rýchlo slabne.
Červená farba patrí
chromosfére,
tenkej vrstve plynu, vznášajúce sa nad viditeľným
slnečným povrchom.
Na pohľad do hľadáčika môjho
fotoaparátu nikdy v živote nezabudnem. Tmavo šedomodrá obloha,
striebristo svietiaca koróna a nádherné sýto červené
protuberancie,
vznášajúce sa nad "čiernym Slnkom".
Veľmi dobre je viditeľný
pohyb Mesiaca.
Už po desiatich, pätnástich sekundách je zreteľne vidieť, ako Mesiac zakrýva
protuberancie na jednej strane Slnka a na strane opačnej ich odkrýva.
Chladnokrvne plním starostlivo a dlho pripravovaný plán fotografovania.
Mením postupne expozičné časy, aby som zachytil
všetko od protuberancií a
vnútornej koróny
až po
koronálne lúče v
strednej koróne. Tam musí pomyselnú
štafetu prevziať dcéra Hana, ktorá má svetelnejší objektív s väčším
zorným poľom, ktorý umožní zachytiť
vonkajšiu korónu. Exponujem jednu snímku za druhou.
Z úplného sústredenia
ma vytrhne zúfalý výkrik Hany.
Drôtená spúšť naskrutkovaná na jej
Praktike sa zasekla. Opúšťam svoju zrkadlovku, vrhám sa na jej foťák
a bleskovo uvolňujem zaseknutú aretáciu spúšte.
Ako sa vraciam k svojmu prístroju, stačím si ešte
všimnúť
krajiny
okolo nás a letmo pozrieť i na
oblohu.
Je šero asi tak, ako keď v noci svieti spln, alebo azda
o trochu jasnejšie. Okolo Slnka zakrytého Mesiacom striebristo svieti
koróna, ktorá jasne kontrastuje s tmavou oblohou. Vľavo dole od
Slnka neprehliadnuteľne žiari planéta Venuša a sú vidieť aj
jasnejšie
hviezdy. Obloha sa smerom k
obzoru zjasňuje a pri obzore má žltooranžovú farbu. To v diaľke,
kde nie je práve úplné zatmenie, svieti Slnko. Nemám čas vychutnať
túto skvelú
panorámu.
Mladšia dcéra Zdena vybavená Minoltou so širokohlým objektívom
však nezaváhala, a tak prchavá krása kontrastov a farieb oblohy
pri úplnom zatmení zostala zachovaná.
Musím rýchlo späť k zrkadlovke, pretože čas neúprosne letí.
Asi za desať sekúnd som opäť na svojom mieste a fotím ďalej.
Snímam snímky v niekoľkosekundových intervaloch. I tak mám však
čas, aby som si uvedomil krásu celého úkazu a zafixoval si v pamäti
nádhernú hru
farieb - kombináciu červenej,
bielej a modrej.
Blíži sa koniec úplného zatmenia.
Moju pozornosť upúta
mimoriadne jasná
protuberancia, ktorú odkryl pohybujúci sa Mesiac. Jej intenzívne jasná
červená farba priamo bije do očí a pôsobí ako trblietanie sýto červeného drahokamu.
Aké dlhé sú vlastne 2 minúty a 20 sekúnd?
Leziem po horách veľa rokov a našťastie som sa odniekiaľ
niekam doteraz nezrútil. Z kníh však viem, že ľudia, ktorí prežili
takýto pád v horách, tvrdia, že niekoľko sekúnd môže trvať ako
večnosť. Úplné zatmenie Slnka je také "antizrútenie". Čas letí
takým tempom, že koniec zatmenia ma celkom zaskočil. Odrazu sa
rozžiaril
úzky červený prúžok chromosféry a vzápätí sa
objavujú opäť
Baileyho perly,
tentokrát na opačnej strane slnečného disku,
než kde pred chvíľou zmizli.
Perly
sa zlievajú rýchlo v stále väčšie svietiace oblasti
a z ničoho nič je po všetkom.
Jasné slnečné svetlo mi bije do očí.
Nesmiem už pozerať do hľadáčika fotoaparátu.
Riskoval by som poškodenie zraku. Vo fotoaparáte je ešte niekoľko snímok.
Exponujem ich "naslepo".
Vyčerpaním klesám na karimatku. Niekoľko sekúnd je
celá naša expedícia akoby v útlme a potom prepukne nekonečná
eufória. Dnes som
zatiaľ z poverčivosti nefotil žiadne fotky okrem
zatmenia Slnka. Teraz dokumentujem bláznivé nadšenie okolo seba.
... Miloš, nevieš, kde je
najbližšie úplné zatmenie Slnka?
V Angole. Nevieš, koľko stojí letenka do Angoly? ... Ideme, čo ty
na to? Ty kúpiš filmy, ja zaobstarám Kalašnikov, ... . Pletieme
piate cez deviate a dôstojní otcovia rodín si nezadajú so svojimi
ratolesťami. Moje nadšenie však pomaly opadáva a prichádzajú opäť obavy.
Podarili sa tie fotky? Bol statív domácej výroby dostatočne pevný? Boli
expozície správne vypočítané? Zvolil som správne filmy?
Neutieklo mi Slnko príliš ďaleko od stredu poľa?
Tieto myšlienky ma trápily až do nasledujúceho rána, kedy som stál
pri vyvolávacom stroji v svojom obľúbenom laboratóriu a čakal tých nekonečných
niekoľko minút, kým stroj vyvolá film. Zo stroja pomaly vylieza oranžový pás,
uprostred pásu sú svetlé krúžky a okolo zelenej protuberancie tmavá
koróna. Až teraz sa prichádza tá pravá eufória. Je to
tam! Poobede už v úplnom pokoji ladíme za minilabom filtrácie
a denzity, aby obrázky čo najviac odpovedali realite. Zo stroja
pomaly vypadávajú fotky, na ktorých už môžem v pokoji vychutnať celú
tú krásu prchavých okamihov.

Je apríl roku 2000, dve hodiny v noci. Sedím za počítačom a stále ešte pracujem
na
spracovaní dát z našej expedície za zatmením Slnka. Naexponované snímky
sa postupne zmenili na 7 gigabajtov dát uložených na 11 CD. Až teraz za počítačom
som si uvedomil, že na snímkach, ktoré sme urobili, je vidieť viac, ako som
očakával a ako sa na prvý pohľad zdalo.
Čo napísať na záver môjho rozprávania? Príroda je nekonečným
zdrojom krásy a je len na človeku, do akej miery túto krásu okolo seba
vníma. Stál som už na
vrcholoch vysokých hôr, videl
Everest
pri vychádzajúcom Slnku a
Huascaran pri zapadajúcom Slnku, pozoroval, ako svieti
Jupiter nad Matterhornom, obdivoval
ľadovce pri mesačnom svetle,
videl
polnočné Slnko,
videl vychádzať
Mesiac nad Himalájami,
ale úplné zatmenie Slnka ... . Musím už
končiť. Čo chvíľa bude ráno a ja musím dorobiť ešte tú
animáciu.
Copyright (C) 1999, 2000 Miloslav
Druckmüller