Protuberancie sú oblaky hmoty vyvrhnuté do veľkých
výšok nad viditeľný slnečný "povrch" - fotosféru. Protuberancie
sa pohybujú pozdĺž siločiar magnetického poľa, a preto majú
nápadnú uzlovitú štruktúru. Magnetické pole
Slnka tiež spôsobuje, že
sa môžu protuberancie dlhú dobu vznášať nad chromosférou, pričom
sa do nej späť "nezrútia". Protuberancie bežne dosahujú výšok okolo
50 tisíc kilometrov, v extrémnych prípadoch môžu však dosahovať výšok
i niekoľkých slnečných polomerov (polomer Slnka je 696 tisíc kilometrov).
Od roku 1931, kedy francúzsky optik a astronóm Bernard
Lyot zostrojil korónograf, je možné protuberancie ľahko pozorovať i mimo
úplné zatmenie Slnka. Pre zvýšenie kontrastu subtílnych
protuberancií na jasnej dennej oblohe musí korónograf obsahovať
úzkopásmové filtre, a preto je pohľad do korónografu jednofarebný.
Plnú krásu protuberancií a ich nádhernú H-alfa červenú
farbu možno však úplne vychutnať len pri úplnom zatmení Slnka.
Nikdy nezabudnem na okamih tesne po začiatku úplného zatmenia, keď
som po prvýkrát bez filtra, ktorý obmedzuje obrovský jas Slnka, mohol
pozrieť do hľadáčika fotoaparátu. Farebná kombinácia chladne bielej až
mierne modrastej koróny s nádherne červenými protuberanciami bola očarujúca.
Dobre si pamätám i obavu, či sa to vôbec dá v plnej kráse vyfotografovať.
|
|
Fotografované dňa 11.8.1999 v Maďarsku 2 km JJV od obce Németkér objektívom typu Maksutov - Cassegrain MTO 1000a, 10.5/1084 mm na farebný negatívny film Fujicolor Superia 800 za dokonalých poveternostných podmienok expozíciou 1/500 s.