reagujem na výzvu nového vedenia redakcie Rock & Popu, ktorá - pevne verím - sa razantne odchýli od kurzu svojich zamindrákovaných, pseudointelektuálnych predchodcov, čo si z pôvodne ambiciózneho časopisu vytvorili fanzin o sebe a pre seba.
Dohodli sme sa, že pokiaľ môj vysoký koeficient lenivosti dovolí, raz za čas stručne popíšem, čo a kde som za posledné obdobie videl, počul, zažil a (našťastie) prežil. Ak to bude niekoho zaujímať - fajn, v opačnom prípade si aspoň precvičím písmenká.
Takže: bol som v Londýne. Prvý krát v živote. A verím, že nie naposledy. Roky som žil v presvedčení, že mestečko na Temži, kde sa to turistami len tak hemží, bude akýsi pandant Nového Mesta v Americku - stres, zrýchlený film, nekomutikatívni domorodci bez úsmevu na tvárach, ženúci sa za kariérou, kariérou a kariérou. Omyl - všade pohoda, zeleň, nádherná architektúra (Originály! Nie repliky.), sloboda (Objímajúci sa mladíci na Soho Square), tapacírované (!) sedadlá v autobusoch i metre (Rowdies, kde ste?) apod. Napriek šiestim dioptriám som sa okamžite zorientoval v ponuke 'kultúrnych podujatí' a veľmi rýchlo bolo rozhodnuté! Takisto som radšej okamžite zavrhol akúkoľvek kurzovú matematiku a bez váhania si za 40 korún zakúpil lístok na prvý koncert: Bruce Springsteen & The E-Street Band.
Ako starnem, už ma nebavia monster akcie na futbalových štadiónoch s desiatkami tisícok pripitých občanov a radšej by som volil vystúpenie vybraných obľúbených umelcov v nejakom klube, hoc aj za desaťnásobné vstupné. Ale Boss musí byť! Tak treba niečo vydržať.
Za taxík sme dali viac ako za lístky a keď sme z neho vystúpili, éterom zaznelo Gutivningland! Slnko svietilo a Majster už napínal tepny na krku. Viete, myslel som si, že vkročím do exkluzívneho starožitníctva a s pietou si užijem jeden vzácny, ale už trochu zaprášený exponát. Dotyčný ma však presvedčil, že do starého železa má strááášne ďaleko. Spieval ako o život, o živote a naživo. A keď osamel na pódiu len s klavírom, kontrabasom a štetkami (nemyslím dámy z kapely), komorné tridsaťtisícové auditórium pochopilo, že tam stojí - prepáčte ten výraz - š a n z o n i é r Becaudovských parametrov. Už viem, prečo ho volajú Boss. Lebo kapela zložená z legiend s veľkým L ho počúva nie na slovo, nie na pohľad, ale na veky! To je teda dirigent! Po dva a pol hodine prídavky a môj nedobrovolný odchod z obavy, že keď sa nás rozhodne naraz odísť 30 000, chvíľu to potrvá. Organizácia však dokonalá. Po vyznačených koridoroch, rovno do kyvadlového vláčika (kde nikto nereve, nebije sa, ani nezvracia) a po chvíľke do metra a po (ďalšej) chvíľke na hotelíku.
Nemajte mi prosím za zlé, že chovám istú nedôveru k československému muzikálovému boomu. Uznávam síce nesporné profesionálne kvality väčšiny zúčastnených, ale na pražské muzikály nemusím. Si však v Londýne, chlapče, svetovej muzikálovej mekke, tak sa zapri a choď. Z dvoch tuctov rôznych titulov nakoniec, čisto inštinktívne, vyberám Chicago. A po poslednej opone sa pristihnem, ako stojím v pozore a oddane salutujem. Ruky bozkávam! Skvelý orchester nielen bravúrne hrá, ale aj 'činohrá', posledný z tanečníkov, ktorého s problémami zaregistrujem, vyzerá lepšie ako Leoš Mareš, tancuje lepšie ako Jirka Korn, spieva lepšie ako ja a činohruje lepšie ako... Hlavné stars sú priamo úmerne ešte lepšie, choreografia, zvuk a svetlo bezchybné! Chvíľami som mal pocit, že je to film, kam sa samozrejme nikdy nemôže vlúdiť žiadna chybička. Ani len ten zabudnutý, nedisciplínovane vykukujúci mikrofón, známy z nejedného amerického snímku, sa tam nevyskytol. Obrazne povedané. Chicago hrajú šiestu sezónu, Mizeráblov, o 500 metrov ďalej, osemnástu!!!
Ďaľší večer som chvíľu váhal: Lou Reed, Ben Harper, Maynard Ferguson, John Cale, Radiohead...? Napokon zvíťazili Ladysmith Black Mambazo. Desať ácapellových Juhoafričanov, ktorých svet spoznal najmä vďaka účasti na paulsimonovom Gracelande. Keď zahučali prvé tóny čiernych afrických tirád, dych sa zastavil a srdce nabralo cval. Zase iná dokonalosť! A v konferancoch. Medzi skladbami, úžasná dávka spontánneho humoru (s čím by som naozaj nepočítal) a až chlapčenskej roztopašnosti. Nemôžem a nechcem uveriť, že je to nejaký producentsko-manažérsky kalkul.
A ešte sme pár korun dali
Za výstavu kde bol Salvador Dali
Opantala nás však svojou krásou
Skôr výstava kde bol ranný Picasso
A ešte čosi: V Londýne som nikde nezavoňal trávu. Keď som to skonštatoval pred kamarátkou, ktorá tam už dlhší čas situje rôzne bejby, zaskočila ma nečekanou pointou. Po nejakom čase pobytu sa vraj domorodých rovesníkov pýtala, či si nezahulia a kde by sa to dalo zohnať. "Čože? Tráva? To už máme dávno za sebou!", znela odpoveď. "Na čo ti to je? Čo potrebuješ? Niečo ti chýba?" krčili nechápavo plecami.
P.S. Ha! A ešte niečo. Keď Iva oznamovala usporiadateľom festivalu X-block, že s ňou príde aj priateľ, 'slávny slovenský spevák', usúdili, že 'SSS' bude teda aj spievať. Privátna sféra tak nečekane splynula s profesionálnou. Neviem, kde nastali komunikačné karamboly, ale nakoniec sa vo festivalovom bulletine objavilo aj moje priezvisko (samozrejme, bez bodiek nad U) a k tomu krstné meno - Jonathan (?). Pri jej skúške sa potom dokonca zvukár pýtal, kedy príde a aké technické podmienky vyžaduje Mr. Jonathan Muller. Nakoniec Iva oslnila aj bez Jonathana, ale Mullerovi usporiadatelia zaplatili letenku a hotel. Touto cestou im ďakujem. (Nevyplatený honorár budú vymáhať moji právnici).
P.S. 2: Jedného dňa som zastal na rohu Charing Cross a Oxford Street, pred budovou legendárneho klubu Astoria, ktorý spolupísal dejiny svetového šoubiznisu. Hlavou, srdcom i žilami mi razom preleteli všeci, ktorí tu stáli na doskách, v tomto prípade naozaj znamenajúcich svet. Vnútorný monológ: " Si slovenský spevák - slávny od Šumavy k Tatrám, ale tvoja sláva definitívne končí při prvom rakúskom (maďarskom, ukrajinskom, poľskom...) colníkovi a preto do takýchto Astórií budeš až do smrti chodiť iba ako divák. Keď zoženieš lístky." Deň po návrate z Londýna mi do telefónu hovorí neznámy hlas: "Sme agentúra XY a na jeseň bysme vám chceli usporiadať jeden - dva koncerty. Kde? V Londýne, v klube Astoria, to je na rohu Charing Cross a Oxford Street, neviem, či to poznáte." Povedal som, že dobre. Ale veľmi vážne rozmýšľam nad pseudonymom Jonathan. Engláni si povedia, veď to je ten od Bittovej! A rozkážu frajerkám, československým babysiterkám, aby ich zobrali so sebou.
Gutbaj.
|