Stratený svet č.5/1999

	Vymieranie trilobitov Vymierajú korale a iné skupiny Rozvoj cicavcovitých plazov	PERM pred 280 mil.r.
	Vznik nahosemenných rastlín vznik pllazov Prvý okrídlený hmyz Rozvoj obojživelníkov Prvé pralesy	KARBON pred 345 mil.r.
	Vznik obojživeľníkov Rozvoj ryb Prvý hmyz Prvé lesy Rozvoj pokročilejších rastlín	DEVON pred 395 mil.r.
	Prvé čeľusťové ryby Prví suchozemskí živočíchovia Prvé hojnejšie suchozemské rastliny Početné korálové utesy	SILUR pred 445 mil.r.
	Rozvoj hlavonožcov Rozvoj členovcov Rozvoj lačkovcov Rozvoj graptolitov Rozvoj bezčeľustnatých rýb	ORDOVIK pred 500 mil.r.
	Prví obratlovci Rozvoj ostnokožcov Rozvoj trilobitov Rozvoj bezstavovcov Rozvoj rias	KAMBRIUM pred 570 mil.r.

    Tento útvar dostal svoje méno podľa Devonského panstva v Anglicku, kde boli po prvýkrát preskúmané tieto vrstvy zeme. Výskum preukázal, že počas dévonu, ktorý trval asi 40 miliónov rokov, prežila naša Zem nekľudné obdobie. Množstvo území, ktoré boli predtým zatopené morom, boli zdvihnuté a stali sa na začiatku devonu súšami. Tlaku z vnútra planéty rozbrázdili jej povrch. Zemská kôra sa vzdúvala, prepadávala a praskala. Celé kontinenty sa zdvihlai a znovu sa prepadávali do oceánu. Tam, kde sa dnes týčia Kordillery, Ural a Himaláje, tam sa všade rozlievalo more.
    Rovnako búrlivo sa rozvíjal aj život pod jeho hladinou. Objavujú sa ďalší noví živočíchovia, medzi nimi aj panciernaté ryby a prví pražraloci. Ryby prenikali do všetkých kútov morí a vniesli doňho pohyb. Preto sa devon právom označuje za obdobie rýb.
    Na súši sa rastliny odvážne "vydali na pochod" dovnútra pevniny. Podnebie im prialo. Ustupujúce more za sebou zanechávalo rozsiahle plochy bažin. Ovzdušie bolo teplé a vlhké ako v skleníku. Tak mohli rôzne papradia, prasličky a plavúne nastúpiť cestu, ktorá ich preslávila v neskoršom období, - v karbonu. Na suchej zemi dokázali prežiť aj prví stavovci. V devonských vrstvách sa našli skamenelé pozostatky lalokoplutvých a dvojdýchacích rýb. Znamená to, že niektoré ryby mali už schopnosť prežiť obdobie sucha zavrtané v bahne, pretože vedeli dýchať vzdych.
    A iné ryby dokázali ešte viacej -presúvalisa z vysychajúcich nádrží po suchej zemi a hľadali vodu. Vedci ich radia k predchodcom obojživelníkov. Pre ďalší vývoj života na Zemi bolo vtedy dôležité, že sa ryby "naučili chodiť".

devonské vody plné rýb V devonských vodách žilo veľa rybovitých stavovcov aj pravých rýb. Primitívne bezčeľustnaté typy pozvoľna dožívali, ryby kostnaté Osteichthyes práve nastupovali. Medzi najstaršie známe stavovce patria napr. rody Palaeodus a Archodus zo spodného ordoviku Európy.
Na obr. vidíme, ako na devonské bezčeľustnaté ryby útočí lalokoplutvá ryba Osteolepis, dlhá asi 25 cm. Mala primitívne pľúcne vaky, takže mohla dýchať aj vzduch. Tieto ryby predstavujú začiatok dlhej vývojovej línie vedúcej k obojživelníkom, plazom a napokon až k človeku. Žili asi pred 340 mil. rokmi. Bezčeľustnatý stavovci žili v devone v sladkých vodách. Veľmi známy je plochý, asi 35 cm dlhý rod Drepanaspis (vľavo dole), chránený pevným pancierom. Žil väčšinou pri dne a živil sa drobnými bezstavovcami a drobnými organizmami. Nad ním je trochu štíhlejší rod Psammolepis. Pred útočiacou rybou Osteolepis unikajú drobní jedinci rodu Pteraspis; bolli asi 7cm dlhí.

Lalokoplutvé ryby žili v plytkých vodách. V období sucha mali nádej na prežitie len ryby, ktoré dokázali preliezť z vysychajúcich miest do prostredia, kde bol ešte dostatok vody. Pohyb si zabezpečovali pomocou svalnatých plutví. Rod Eustbenopteron využíval tieto schopnosti k pomerne ľahkému zháňaniu potravy.

Verziu o katastrofickej záhube dinosaurov mnohí vedci nesdieľajú, naopak prichádzajú s celkom odlišnými hypotézami.

   Jedni presadzujú názor, že dinosaury vymierali postupne, keď v prírode dochádzalo k globálnym zmenám. Tzv. vulkanická hypotéza pripisuje smrť týchto dávnych obrovitých tvorov zvýšenej aktivite vulkánov, pri ktorej by došlo v atmosfére k prudkému rozšíreniu kysličníka uhličitého. To by malo vyvolať na celej planéte značné oteplenie. Túto tóriu spočiatku zčasti podporuje, ale v konečnom dôsledku popiera tektonická teória: pri sťahovaní kontinentov (autorom teórie o rozpade pôvodne jednej pevniny je nemecký geofyzik Alfred Wegener) vraj došlo k porušeniu cirkulácie prúdov v oceáne, v dôsledku čoho sa zmenilo aj ovzdušie a prúdenie, a znova - došlo k otepleniu.
    Profesor Laurence Russel z královského múzea Ontario v Torontu si naopak myslí, že príčinou vymierania dinosaurov bolo ochladenie celkového klimatu. To síce prežili studenokrvné plazy aj teplokrvní cicavci a vtáci, ktorých chránila srsť alebo perie, - avšak teplokrvní dinosauri - zvieratá s holou kožou - boli voči chladu bezbranní.
    Niektorí vedci úplne vážne tvrdili, že dinosauri vymreli preto, že cicavci požierali ich vajcia, alebo že boj o spoločné zdroje výživy vyhrali cicavci, ktorí boli omnoho obratnejší a rýchlejší.
   Ďalšími dôvodmi, prečo došlo k hromadnému úhynu dinodsaurov boli hypotézy spomínajúce rôzne javy z vesmíru, napr. pravideľné križovanie slnečnej sústavy medzihviezdnými prachovými mračnami ležiacimi v galaktickej rovine, alebo vplyv hypotetickej minihviezdy, nazvanej jej kalifórnskými objaviteľmi - Nemesis.
na pokračovanie...

IGUANODON BERNISSARTENSIS

starý Iguanodon prichádza zomrieť na "cintorín" veľjašterov Medzi najviac známe a pozoruhodné dinosaury, ktoré žili počas druhohôr v Európe, patrí rod Iguanodon. Bol to mohutný jašter, pohybujúci sa len po zadných končatinách. Dosahoval dĺžky až 8,5m. Od doby, kedy sa pod krokmi tohto 4 - 5tonového obra chvela zem, uplynulo asi 115 - 140 mil. rokov. Iguanodon bol nápadný tým, že prvé prsty (palce) jeho predných končatín boli premenené do dlhých a ostrých koncov (bodce), ktoré boli vedľa tuhej kože jeho jedinou ochranou proti útokom dravých dinosaurov (napr. až 7m dlhý a tiež po zadných končatinách sa pohybujúci Megalosaurus).
Reprodukovaný obraz patrí do oblasti voľnejšej tvorby Z. Buriana v oblasti paleontologickej rekonštrukcie. Maliar sa v tomto prípade nechal inšpirovať nielen tvarovo zaujímavým živočíchom, ale aj nálezom vedľa seba 29 kompletných kostier veľjašterov, nájdených v r. 1878 v Bernissartu v Belgicku.
V skutočnosti bola najpravdepodobnejšia príčina záhuby 29 dinosaurov rodu Iguanodon nejaká prírodná katastrófa.

STRUTHIOMIMUS ALTUS
Špecializovaný a k rýchlemu behu prispôsobený typ dinosaura, ktorého pozostatky boli nájdené vo vrchnokriedových vrstvách Severnej Ameriky a sú okolo 80 mil. rokov staré. Väčšina vedcov usudzuje, že Struthiomimus napriek svojim bezzubým čeľustiam, bol dravec, ktorý sa špecializoval na požieranie vajec iných dinosaurov. Jeho dĺžka dosahovala priemerne 4 - 5m.