![]() |
Zdeňek Burian (3.časť) |
![]() |
|
Prvé kroky života v Prahe neboli pre mladého maliara ľahké. Zažil veľa odriekania a doslova aj hladu. Nerád na túto dobu spomínal. Tých niekoľko rokov biedy bolo súčasťou jeho života a formovanie jeho osobnosti. Nebolo ľahké preraziť medzi vtedajších ilustrátorov a mladý Burian dobre vedel, že o úspech sa musí bojovať. Nedal sa odradiť, vytrval a nakoniec dokázal svoje. V roku 1921, keď bolo Z. Burianovi 16 rokov(!) vyšla prvá knižka s jeho ilustráciami. Bolo to "Dobrodružstvo Davida Balfoura" od R.L. Stevensona. Trvalo však ešte skoro desať rokov, než sa Z. Burian vypracoval medzi špičkových ilustrátorov medzi dvomi svetovými vojnami. Počas tejto doby rozvíjal svoj kresličský a maliarský talent sám, ktorý ho doviedol k typicky burianovskej dokonalosti prakticky vo všetkých technikách. |
![]() |
|
|
Druhý geologický útvar prvohôr - ordovik -
trval asi sesťdesiat miliónov rokov. Počas tejto dlhej doby pokročil vývoj rastlín a
živočíchov opäť o veľký kus dopredu. Vyvinuli sa ďalšie, úplne nové
živočíšne skupiny, z ktorých niektoré nedožili ani konca prvohôr, zatiaľ čo iné
majú svojich pokračovateľov aj v dnešných moriach. |
|
![]() |
![]() |
![]() |
Tiež v ordoviku obývali všetky svetové moria známi trilobiti. Zbytky pancierov s dlhými postrannými fúzmi patria rodu Selenopeltis. Okrem Európy ich paleontológovia nachádzajú aj v Afrike. | V ordoviku sa po celom svete rozšírili jablovci. Bolli to primitívni ostnokožci s hruškovitou, alebo guľovitou schránkou. Ochranná schránka sa skladala z väčšieho množstva vápnitých doštičiek a svojou spodnou stranou bola pripevnená k podkladau na morsom dne. Schránka na obrázku patrila rodu Aristocystites. | Ordovický ramenokožec Rafinesquina pseudoloricata. Kedysi bol veľmi rozšírený a jeho vejárovité schránky sa dajú dnes nájsť v Európe, Ázii aj v Severnej Amerike |
ZÁHUBA DINOSAUROV VARUJE
Dinosauri vymreli pred 65 miliónmi rokov. Došlo k tomu na prelome kriedového a
treťohorného obdobia vývoja Zeme. Pre vedecký svet sa "znovuzrodili" až v
polovici minulého storočia; vtedy začalo seriózne odhaľovanie tajomstva ich života.
A dnes dávajú o sebe vedieť ešte naliehavejšie - predobrazom katastrófy, ktorá by
mohla zničiť život na Zemi.
V roku 1822 našiel doktor Gideon Mantelll so svojou ženou v Sussexu
niekoľko skamenelých zubov a kostí neznámeho zvieraťa, ktoré nazval Iguanodon. Boli
to pozostatky vehynutého veľjaštera, ktorý sa pohyboval na zadných nohách, predné
mal krátke. Tento nález býva považovaný za prvé stretnutie zástupcov vedy s
pozostatkami živočíchov, ktorí dominovali na zemskej pevnine v druhohorách. Potom
pribúdali skamenelé pozostatky týchto obrovských zvierat, dostávali rôzne názvy,
až v r. 1842 anglický anatóm a paleontológ sir Richard Owen vymyslel pre veľjaštery
, ktorých skamenelé kostry boli objavované v južnom Anglicku, všeobecný názov
"dinosauri", čo v preklade z gréčtiny znamená hrozní jašteri. Toto
pomenovanie sa ujalo.
Dnešná veda pozná už veľa týchto najväčších zvierat, čo kedysi žili na Zemi.
Len za posledných dvadsať rokov boli nájdené pozostatky niekoľko desiatok nových
druhov dinosaurov na všetkých kontinentoch s výnimkou Antarktídy. Tieto objavy
priniesli veľa nových poznatkov alebo vysvetlení doposiaľ sporných bodov: vedľa
zvierat obrovských rozmerov boli aj celkom malí dinosauri, vedľa dravcov aj
bylinožraví, jedni chodili po štyroch nohách, druhí skákali po dvoch. Predtým boli
všetky dinosaure považované za studenokrvné živočíchy. Teraz vedci pripúšťajú,
že existovali aj teplokrvní, ktorí sa na rozdiel od dnešných plazov udržovali aj pri
teplotných zmenách stálu telesnú teplotu. Nedávno došli paleontológovia k poznaniu,
že niektoré druhy bylinožravých dinosaurov žili v stádach a keď im hrozilo
nebezpečenstvo, zaujímali "kruhovú obranu" v ktorej strede chránili svoje
mláďatá. Objavom je aj to, že draví dinosauri lovili vo svorkách ako dnešní vlci.
na pokračovanie...
![]() |
Dvaja rôzny zástupcovia druhohorných dinosaurov. Tieto plazy
žili v období jury na území dnešnej Severnej Ameriky pred asi 150 miliónmi rokmi. V
poppredí je bylinožravý, okolo šesť metrov dlhý Stegosaurus, ktorému veľké
kostenné dosky na chrbte a dlhé bodákovité kosti na konci chvosta slúžili ako
obranné zariadenie proti útokom dravých dinosaurov. Takýmto dravcom bol napr. len na
zadných končatinách sa pohybujúci Ceratosaurus, ktorého Z. Burian rekonštruoval v
okamihu, kedy sa chystá napadnúť obrneného Stegosaura. Ceratosaurus bol až okolo
päť a pol metra dlhý, a jeho tlama bola vyzbrojená mocnými a ostrými zubami. Aj
napriek tomu nemusel z takéhoto súboja výjsť vždy ako víťaz.
Od jurského obdobia druhohôr, kedy sa objavili prví pravtáci,
urobila trieda vtákov výrazný evolučný rozvoj, aj keď tvarové a typové
rozčlenenie vtákov nikdy nedosiahlo takej šírky ako u cicavcov. K
pozoruhodným formám vtákov patrili nesporne treťohorní nelietaví draví obri z rodu Phororhacos.
Boli viac ako dva metre vysokí a ich lebka s obrovitým hákovitým zobákom dosahovala
dĺžky až 70cm. Neboli spriaznení ani s dnešnými orlami, sokolami či supmi, ako by
sa mohlo zdať podľa tvaru zobáku, ani s dnešnými pštrosmi, akoby mohol hocikto
usudzovať podľa toho, že išlo o nelietavých bežcov, ale - nech je to podivuhodné -
so skupinou krátkorídlých, kam zaraďujeme dnešné volavky, juhoamerické seriemy a
pod. Domovom týchto dravých vtákových gigantov boli juhoamerické trávnaté výšiny
a roviny, porastené nariedko stromami a roztrúsenými kroviskami. Phororhacos
si v potrave príliš nevyberal.Útočil na všetko živé, čo stačil premôcť svojou
silou. Na dramatickej kresbe Z. Buriana práve zaútočil na tri mladé dravé vačkovce
rodu Prothylacynus. Ku scéne, ktorú Z. Burian zachytil, mohlo dôjsť niekedy
na rozhraní oligocénu a miocénu, teda staršieho a mladšieho kenozoika, v dobe od
ktorej prešlo už viac ako 25 miliónov rokov.
www.mujweb.cz/www/mateno |