HALF-LIFE PATCH_ POVÍDKA
autor: Tomáš "Nesqik" Ridoško

Ráno sa budím plný elánu do nového školského dňa. Oblečiem sa (to robím skoro každý školský deň) a ne raňajky zhltnem pár párkov. Cesta do školy prebehla bez vážnejších komplikácií, vtáčiky spievali a ja som sa tešil z krásneho nového dňa. Nastúpil som na školský vláčik, ktorý ma odviezol do školských šatní. Prezliekol som sa do školskej uniformy a náhodou som vo svojej skrinke našiel aktimel - predmet zvyšujúci vašu obranyschopnosť o 15%.

Prvá hodina začala. Všetko išlo bez problémov, iba môjmu spolužiakovi zlyhal počítač. Zapol som si svoj a pripravil som sa na napísanie úlohy. Len čo som stlačil prvé tlačidlo na mojej klávesnici všade nastala tma. V momente som sa ocitol na neznámom mieste obkľúčený učiteľkami slovenského (českého) jazyka. Precitol som. Sedel som v prázdnej zničenej triede výpočtovej techniky. Okolo mňa nikto. Vyšiel som teda z triedy, aby som sa pozrel čo sa stalo. Za dverami kriesil jeden môj spolužiak učiteľa výpočtovej techniky. Dlho som sa pri nich nezdržal a rozbehol som sa ďalej po školskej chodbe. Cestou som stretával zmätených spolužiakov. Prešiel som prvým výťahom, druhým. Pri druhom som našiel pohodené páčidlo. No čo zíde sa na obranu proti malým profesorom matematiky, ktorý občas vyskakovali na mňa spoza rohov, alebo zo zelených plazmových bleskov. Matika vždy útočí na hlavy. Nie je divu, že niektorý moji spolužiaci nezvládli nápor informácií a stúpol im do hlavy a preto im narástli nadrozmerné prsty, používané proti tým, čo sa nechcú učiť matiku. Bifloši jedny!

Dostal som sa konečne späť do šatne a našťastie som zistil, že môj spolužiak nechal náhodou otvorenú skrinku a v nej mal, len tak mimochodom, dva plné zásobníky do pištole.

Zvyšok cesty sa nestalo nič zvláštne, len to, že učiteľka dejepisu po mne pľula slizké zelené guličky, na ňu je naj lepšie použiť kolt. Učiteľ zemepisu plával v nádrži s vodou nad ktorou visela klietka s kušou a učiteľka slovenčiny (češtiny) metajúca okolo seba zelené blesky. Najhoršia však bola invázia upratovačiek, ktoré sa silou mocou snažili všetko › tým mám na mysli VŠETKO › upratať. Len mi stále nejde do hlavy prečo mali plynové masky, žeby čistili aj školské toalety? Už ma ani neprekvapuje, že učiteľka cudzích jazykov visí zo stropu s svojím jazykom lapá všetkých, čo sa jej dostanú pod zuby. Jedna ma však vďaka mojej nešikovnosti lapila a tak som jej musel rozbiť páčidlom hub...ústa.

Moja cesta pokračuje a odpor sa zvyšuje. Občas sa ku mne pridá aj nejaký ten spolužiak, či profesor výpočtovej techniky v modrom. On dokáže bravúrne ničiť upratovačky. Tie si však berú na pomoc i tanky a do školy prišla aj nová urastená učiteľka prírodopisu, ktorá po mne strieľa otravne mušky. Na ne najradšej používam bazuku. Štíhle učiteľky telocviku ma dohnali svojim kempovaním a rýchlim útekom takmer do šialenstva a tak niet divu, že som spadol priamo do pasce upratovačkám. Tie ma hodili do školského lisu na odpadky. Z neho som našťastie vyskákal. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že mi zhabali všetky moje zbra ehm obranné prostriedky.

Do cesty sa mi z času na čas postavia nejaký tí bossovia. 10 metrového riaditeľa, ktorý je citlivý na hluk, takže počas vyučovania je v triede absolútne a žiaci sa prechádzajú skrčený po triede a hádžu granáty aby odlákali pozornosť, stačí upáliť raketovým motorom. Pred svalnatým učiteľom telocviku radšej utečiem z garáži a pošlem na neho letecký útok.

Konečne som sa dostal do vestibulu školy. Tam v strede stojí posledný najnebezpečnejší boss. Školník. Tomu sa však stačí dostať nad hlavu a pár krát trafiť jeho vyleštenú plešinu.

Á konečne som na slobode. Zachránil som svoj život a celý svet.

Cŕŕŕŕŕŕŕn.

Zo sna ma prebudilo zvonenie ukončujúce prvú hodinu. Zasa späť v tvrdej realite. Ale neviem prečo má náš profesor na chrbte nápis SECURITY?

Pre tých čo nikdy nehrali Half-Life som teraz absolútny magor.

Dôležité informácie vybratá z textu:

Matika vždy útočí na hlavy.

Na učiteľku dejepisu je najlepšie použiť kolt.

10 metrového riaditeľa stačí upáliť raketovým motorom.

Tento príbeh je venovaný všetkým, ktorý od septembra nastupujú na desať mesačné utrpenie menom škola.